Adriana Jankovičová vyštudovala kybernetiku aj finančný manažment. Počas svojej kariéry pracovala pre dve veľké zahraničné skupiny, ktoré pôsobia v strednej aj východnej Európe. Od roku 2006 pôsobila v zahraničí na rôznych pozíciách, naposledy pracovala ako finančná riaditeľka pre inštitúciu so 7-tisíc zamestnancami. 

 

Foto - archív AJ

 

Nevedela som povedať nie

„Posledné roky som bola veľmi unavená. Veľa som cestovala, chodievala som na týždňovky do zahraničia a pracovala som 12 až 14 hodín denne. Bola som v jednom kolotoči a ten sa stále točil rýchlejšie a rýchlejšie. Nevedela som však povedať nie na žiadnu pracovnú výzvu. Vždy som si vravela: Veď ešte toto zvládnem... a ešte toto...,“ spomína Adriana na dni, ktoré ju doviedli k myšlienke na dlhodobé voľno. Po rokoch náročného pracovného života sa totiž dostala do stavu, že prestala mať čas na rodinu, priateľov, šport, začala priberať a objavili sa zdravotné ťažkosti. 

„Moje telo mi veľmi skoro signalizovalo – Počkaj, zastav sa, naozaj je toto tvoja cesta? Ale ja som si to nevšímala, až kým bolo naozaj zle. Keď už som bola na pokraji síl, povedala som si, že sa musím postaviť realite čelom a nemôžem už donekonečna odsúvať riešenia svojich problémov. Pochopila som, že jediná možnosť je reset. Totálny. Bez zadných dvierok, aby som si naozaj mohla nájsť svoju cestu bez toho, že by ma ovplyvňovala záchranná sieť v podobe návratu zo sabbaticalu.“ 

 

Foto - archív AJ

 

Neodhovárali ma, skôr som cítila obdiv

Zamestnávateľ sa k Adriane zachoval veľmi korektne. Snažil sa jej ponúknuť dlhodobý sabbatical (pracovné voľno) s možnosťou návratu, ona však už bola nastavená inak. 

„Cítila som, že potrebujem načrieť hlboko do svojho vnútra, aby som pochopila sama seba a najmä aby som nerobila veci preto, lebo sa to odo mňa očakáva, alebo preto, lebo to tak chce moje ego. Rozhodnutie o odchode som urobila sama a s nikým som ho vopred nekonzultovala. Keď sa to dozvedeli ľudia okolo mňa, neodhovárali ma, skôr som z ich strany cítila obdiv, že som to dokázala urobiť. Veľa ľudí mi povedalo, že aj oni nad tým rozmýšľali, ale nenašli odvahu vzdať sa všetkých benefitov či postavenia, ktoré už v práci dosiahli. Pritom však častokrát chodili do práce s nechuťou a cítili, že ich práca vôbec nenapĺňa.“

 

Foto - archív AJ

 

Mesiac som len jedla, plávala a spala

Keď Adriana odišla z práce, spočiatku nemala žiadnu predstavu o tom, ako dlho bude doma, ani čo bude počas voľných dní robiť a už vôbec nie, ktorou cestou sa jej život bude ďalej uberať. Mala nejaké úspory a tiež vedela, že nepotrebuje k životu veľa, preto sa nebála zostať aj dlhšie bez práce. Vedela, že prežije. A zároveň nepochybovala o tom, že keby musela opäť začať pracovať, prácu si vždy nájde. Ako hovorí, aj keď to môže znieť trošku arogantne, už nechcela robiť „len“ manažérsku prácu, aj keď náročnú, bola presvedčená, že chce prácu, ktorá ju bude vnútorne napĺňať. 

Najskôr si však potrebovala oddýchnuť. „Odišla som do Thajska a mesiac som strávila na pláži. Nerobila som nič, len som spala, jedla, plávala, a zase spala. Keď je telo dlhé roky unavené, potrebuje dlhý čas aj na regeneráciu. Potom som začala riešiť nakopené zdravotné problémy a opäť nadobúdať kondičku. Vrátila som sa späť k svojim obľúbeným športom, dostala som sa na svoju pôvodnú a potom aj na nižšiu hmotnosť, začala som sa cítiť zdravo a sviežo. Až vtedy prišiel  čas aj na nové veci,“ spomína Adriana. 

Ako ďalej vraví, zrazu pocítila v sebe energiu vyskúšať nové a nepoznané – a to v rôznych oblastiach života. A tak precestovala Bali a ďalšie časti Indonézie. Naučila sa potápať bez kyslíkového prístroja, hoci predtým mala paniku z hlbokej vody. Keď sa vrátila, splnila si ďalší sen – naučila sa hrať na klavíri. Prečítala všetky knihy, ktoré dlhé roky odkladala, či už to boli romány, odborná literatúra aj nové trendy v biznise. A stále oddychovala. Nakoniec prišla úžasná bodka v podobe pobytu v slnkom zaliatom jesennom Toskánsku.

 

Foto - archív AJ

 

Zistila som, kto som a čo chcem

Či už to bolo cestovanie, šport alebo klavír, všetky aktivity Adrianu nesmierne bavili. Zároveň bola rada, že obnovila svoje sociálne väzby a mohla veľa času stráviť s rodinou. No ako hovorí, najdôležitejšou súčasťou jej dlhodobého voľna bol osobný rozvoj a ponorenie sa do seba. 

„Hneď po návrate z Thajska som sa nakontaktovala na veľmi skúsenú bývalú vysokú manažérku svetovej korporácie, ktorá už je na dôchodku, a poprosila som ju o koučing. Cez skype so mnou pracovala dlhé hodiny takmer polroka. Doviedla ma k tomu, že pod jej vedením som zo seba vydolovala to, čo mám naozaj rada a čo ma definuje, to, čo chápem ako svoje poslanie, aby som si vedela dobre vybrať novú prácu, ktorá by ma napĺňala a ktorej budem venovať ďalšiu významnú etapu svojho života. Za to som jej dodnes nesmierne vďačná a som šťastná, že nakoniec sme sa stali dobrými priateľkami.“

Podľa Adriany práve tento koučing mal na ňu nesmierny vplyv. Uvedomila si, že je typom človeka, ktorý chce vždy tvoriť niečo nové, chce byť obklopený kreatívnymi ľuďmi, ktorí vedia prinášať a realizovať nové nápady, a hlavne sa nebojí niesť zodpovednosť za úspech, ale aj neúspech. Zistila, že nie je typom manažéra, ktorý má rád stabilné prostredie, ale, naopak, miluje zmenu a chce byť jej súčasťou. A tak po 11 mesiacoch voľna počas „riadeného oddychu“ vymenila veľkú korporáciu za malú firmu, v ktorej môže realizovať svoje nápady aj s využitím svojich dlhoročných  skúseností. 

„Nikdy som sa necítila lepšie. Mám prácu, ktorá ma veľmi baví, som opäť doma a som pri ľuďoch, ktorých mám rada. Ten oddych bol pre mňa transformačný, otvoril mi oči, že sa dá žiť aj inak – v súlade so svojím vlastným ja. A to všetkým veľmi odporúčam,“ s úsmevom konštatuje Adriana.