Klimatickou zmenou som sa začala zaujímať pred mnohými rokmi. Ochrana prírody mi bola blízka, ale tento problém bol iný. Komplexný, hrozivý, rozsiahly. Nebolo to zastavenie toxickej fabriky, niečo, čo sa dá jednoducho vypnúť a najhoršie bude vyriešené. Bolo to ale vzdialené a ťažko uchopiteľné. Komunikácia o zmene klímy bola často opatrná. Veľakrát trvalo mesiace, kým vedci preskúmali, ktorý jav naozaj súvisí s klimatickou zmenou a ktorý nie. Myslela som si, že jej najhoršie dôsledky určite nezažijeme. Myslela som si aj, že keď sa dostatočné množstvo ľudí dozvie o klimatickej zmene, pochopia, že treba konať. Dúfala som, že sa všetko zmení. Veľmi som sa mýlila.

 

Klimatický pochod rodičov 

Po viac ako desiatich rokoch už je rétorika o stave našej planéty iná. Priama. Bez servítky. V októbri zverejnil Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy správu, v ktorej opätovne vyzýva na urýchlené konanie a prijatie opatrení pre boj s klimatickou zmenou. Pritom ide o desatiny stupňa, ktoré rozhodnú, ako zle to bude pre život na tejto planéte vyzerať. Už vieme, že nestačí neprekročiť oteplenie o 2 ◦C. Dnes vedci hovoria o 1,5 stupni. Už pol stupňa znamená obrovský rozdiel v kvalite života na Zemi.

Treba urýchlene konať, vraví ďalšia skupina vedcov z Medzinárodnej platformy pre biodiverzitu a ekosystémové služby. Podľa rozsiahlej správy, ktorú pred pár dňami vydali, obrovskou rýchlosťou vymiera až milión druhov na Zemi z odhadovaných ôsmych miliónov.

Kolaps, vymieranie, kríza, katastrofa – slová, ktoré sa zrazu bežne vyskytujú v článkoch o nie tak vzdialenej budúcnosti. Informácií je veľa a všade. A ja už roky viem, že informácie nestačia. Že ani všetci vedci sveta nestačia na to, aby naši politici naozaj konali.

 

Študentské pochody za klímu

Každý deň sa pozerám na svoje deti a bojím sa. Nie len, že nebudú spokojné, dobre vzdelané a zaopatrené. K bežným rodičovským obavám sa pridali výpočty. Keď bude mať moja niekoľkomesačná dcéra toľko rokov ako ja, aký život bude mať? Čo jej poviem, keď sa ma spýta, čo sme to stvárali, keď sme všetko toto vedeli? Porozprávam jej, ako nás viac zaujímalo či budú cez sviatky otvorené obchody? Alebo pár desiatok imigrantov či výber medzi zimným, resp. letným časom?

A napriek tomu, že sa celý svoj profesijný život snažím zachrániť, čo sa dá, mám pocit, že som neurobila dosť. Neviem obsedieť na ihrisku, nervózne vypínam správy a keď sa ľudia tešia, že máme v apríli krásny slnečný deň s nadpriemernými teplotami už tretí týždeň za sebou, neveriacky tŕpnem.

Dnes už viem aj to, že keď ľudia nedonútia politikov, aby sa venovali nášmu prežitiu, oni sami s tým nezačnú. Stále málo z nich si trúfne rozmýšľať v dlhodobejšom horizonte a chrániť naše deti. Dochádza nám čas. Odkladáme problém, ktorý sa však jedného dňa už nebude dať riešiť. Klimatickú zmenu nevyriešime zo dňa na deň. V nejakom momente sa môže stať valiacou sa guľou, ktorú už nezastavíme vôbec. Viem aj, že to musíme robiť vo veľkom, lebo individuálne činy nestačia. Každá jedna krajina sa musí zapojiť a robiť systémové opatrenia na zníženie emisií CO2. Aj Slovensko.

 

Prečítajte si

 

Školáčka Greta Thunbergová zachraňuje dospelých

 

Klimatický pochod rodičov za budúcnosť detí

Naše deti sa už ozývajú. Majú strach, sú nahnevané a najmä: majú pravdu. Štrajkujú v piatky a nejdú do školy, lebo im ničíme budúcnosť ničnerobením a zaháľaním. Ako by sme ich v tom mohli nechať samých?

V nedeľu na Deň matiek na Námestí SNP v Bratislave o 15.00 urobím, čo ako obyčajná matka viem. Spolu s ostatnými ženami a mužmi budem pochodovať za budúcnosť. Pošlem odkaz našej vláde, že my tých vedcov počujeme. A že je na čase, aby ich počúvali tiež a nenechali v tom naše deti samé. 

 

(Autorka pracovala  ako hovorkyňa Greenpeace Slovensko)