Náš učiteľ histórie nám stále hovoril, že históriu sa učíme, aby sme lepšie chápali prítomnosť. A aby sme sa dokázali poučiť a vyvarovať sa chýb minulosti. Čím lepšie pochopíme chyby a historické omyly, tým lepšie budeme vedieť predvídať a chápať súvislosti a možno predídeme veľkým zlyhaniam našej spoločnosti.

Keď však otvorím noviny (alebo zapnem internet) mám pocit, že sme úplne hlúpi. Nevieme sa poučiť z chýb minulosti, nedokážeme vyhodnotiť, ktoré veci v našej spoločnosti sú už patologické a mali by sme ich okamžite riešiť. V mnohých dokumentárnych filmoch vidíme, v mnohých knihách čítame o holokauste. Máme dokonca možnosť stretnúť a vypočuť si rozprávanie ľudí, ktorí priamo zažili hrôzy koncentračných táborov, ľudí, ktorých rodiny skončili v tomto pekle. A napriek tomu množstvo ľudí ide k volebným urnám a bez váhania tam vhodí hlasovací lístok s neonacistickou stranou. Napriek tomu, že majú úplne jednoduchú možnosť jedným kliknutím na internete zistiť, kto sú ľudia napísaní na kandidátke a aké “hodnoty” prezentujú. Netreba na to špeciálne vzdelanie, aby vedeli, že volia fašistov. Takí sme. Nepoučiteľní z minulosti.

Do kín  prichádza film Únos. Choďte naň a zoberte aj vaše stredoškolské deti. Lebo film Únos je o minulosti. Minulosti takej blízkej, že nám ešte dýcha na krk a nám sa z nej ježia chlpy na zátylku. Žijem odmalička v Karlovke a denne chodím okolo miesta, kde zabili Róberta Remiáša. Deväťdesiate roky som prežila ako budúca novinárka na vysokej škole. Pamätám si tie časy veľmi intenzívne. Pamätám si všetky tie slizké úsmevy vtedajších predstaviteľov vlády, ktoré hovorili o tom, že majú v rukách všetko, že im nikto nič nedokáže a nikto im nič nemôže. O tomto je Únos. Ale je aj o matke, ktorej niekto zabil syna a nikdy za to nebol potrestaný. Je o tom, čo sme ako krajina dopustili. O tom, koho sme si zvolili a koho si stále volíme, aby riadil tento štát. Únos nie je veselý film. Lebo my nie sme veselá krajina. Sme hlupáci opakujúci chyby minulosti, ktorí sa nevedia poučiť.

Je to film o korupcii, o špinavosti, o podvodoch, o hanbe, o strachu, o moci. Treba to ustáť a vidieť. Aj toto sme my. Toto sme dopustili. A stále dopúšťame. Chceli sme byť druhé Švajčiarsko a zatiaľ iba bodujeme v tabuľkách korupcie na popredných miestach. Žiadne zločiny a kauzy sa nevyriešili, nebola vyvodená žiadna zodpovednosť. Ľudia zodpovední za zločiny žijú spokojne ďalej v skvelých podmienkach.  Amnestie ich ochránili a oni sa nám smejú do očí. A čo my? Pekne sklopíme uši a opäť zvolíme korupciu, klamstvo a podvod. A kolotoč sa točí ďalej. Nedá sa vystúpiť. Choďte do kina na film Únos. Aby ste deťom povedali, ako to celé bolo. Aby ste si to pripomenuli, lebo naša pamäť je krátka a selektívna. Hovorte deťom o chybách minulosti, nech sa môžu poučiť a prestať ich opakovať. Nie je to film iba o politike, ale o skutočných ľuďoch. O nás, ktorí sme tu žili, o mladých novinároch, ktorí mali pocit, že nikdy nebudú môcť slobodne robiť svoju prácu. Nedivte sa, autá vtedy vybuchovali kdekomu. Je to o  našom strachu a bezmocnosti. Ale my nie sme bezmocní, stále verím, že to ešte nie je stratené. Len musíme pochopiť chyby minulosti a neopakovať ich. 

.

Prečítajte si aj Únos, ktorý v 90. rokoch zažilo Slovensko, si už môžete pozrieť v kine