|
Školu mojej dcéry bežne stráži ochrankár Ilan s pištoľou pri páse. V posledných dňoch tam v čase, keď deti do školy prichádzajú a zase z nej odchádzajú, stojí aj policajné auto. Niektorí rodičia, ktorí majú legálne držanú zbraň, s ňou chodia verejne po uliciach. Je to preventívne opatrenie kvôli pribúdajúcim útokom Palestínčanov na Izraelčanov.
Deti si to, samozrejme, všimli a pýtajú sa, prečo je to tak. A tu pre rodičov nastáva dilema. Nikto z nás nechce deti desiť, posielať ich do školy so strachom, aby sa báli vychádzať. Na druhej strane takí tretiaci už nie sú naivní, aby ste ich vybavili s poznámkou, že to nič nie je, že policajti majú len cvičenie.
Toto sú deti, ktoré si pamätajú ako minulé leto odbiehali do krytov, lebo bola ďalšia “malá vojna”. Sú to tiež deti, čo majú zručnosti a možnosti, aby si našli informácie na internete.
Počujú správy v rádiu, vidia ich v televízii a hoci si doma o tom dospelí šepkajú alebo používajú jazyk, ktorému deti celkom nerozumejú, vedia z dikcie aj z mimoverbálnej komunikácie veľa pochopiť. Rozprávajú sa tiež medzi sebou a ako to už medzi deťmi býva, trošku si domýšľajú, zveličujú, zjednodušujú. Aj preto je lepšie hlavne s väčšími deťmi hrať férovú hru.
Vysvetliť, upozorniť, neklamať, neupokojovať báchorkami, že sa im nič nemôže stať, vysvetliť im, čo si majú všímať, čo robiť, ak vidia niečo podozrivé a že je lepší planý poplach ako plakanie nad rozliatym mliekom. A úplne otvorene sa priznať aj k tomu, že strach majú aj dospelí a je lepšie o tom hovoriť, ako predstierať, že je všetko v poriadku.
Takéto vypäté situácie si vyžadujú veľa rodičovských zručností. Vychovať obozretného, ale nie ustráchaného či priateľského a zároveň nie naivného človeka, je náročná úloha. Tam vonku je džungľa a hrozba neprichádza len od ľudí, čo držia v ruke nôž.
Prečítajte si aj Tučné a hlúpe dcéry
