|
Často chodievam na tlačovky, na ktorých lekári prezentujú nové liečebné postupy, unikátne operácie, skrátka medicínsky pokrok. Sedím tam, vidím pacienta, ktorému sa podarilo zachrániť ruku, nohu alebo rovno život a nadšeného odborníka, ktorý sa snaží laickým jazykom (aj keď moc sa mu to nedarí) popísať novinárom krvavé obrázky z operácie a hovorí o tom tak, ako dieťa o svojej novej hračke. Poviem vám, radosť počúvať. Musíte sa usmievať a tíšiť zimomriavky, ktoré vám z toho lietajú po celom tele.
Nedávno som sa takto rozprávala so slečnou vo veku mojej dcéry, ktorej lekári vďaka novej operácii zachránili ruku. Mala nádor na ľavom predlaktí. Lekárom sa podarilo celý nádor vybrať, no museli to urobiť aj s kosťou, ktorú zasiahol. Tú však dokázali nahradiť inou, jej vlastnou kosťou z predkolenia, ktorá jej tam chýbať nebude. Ruka bude funkčná a na prvý pohľad nikto nič nezbadá.
V pamäti mi tiež utkvel trinásťročný chalanisko, ktorý spadol na korčuliach a nakoniec z toho bola rakovina kosti na predkolení. Lekári kosť odstránili a do nohy mu vložili endoskopický implantát, ktorý bude rásť spolu s ním bez toho, aby boli potrebné pravidelné operácie.
A vedeli ste, že pred polstoročím 80 percent detí s rakovinou zomieralo? Dnes sa ich toľko vylieči. No nie je ten pokrok úžasný?
Človek s napätím sleduje vývin nových liekov. Vedecké objavy, ktoré nás posúvajú o krok vpred v boji s najhoršími chorobami. Diagnostické metódy a operácie, ktoré ešte nedávno patrili skôr do sféry science fiction ako do medicíny. A je skvelé vidieť, ako to všetko zo zahraničia postupne prichádza k nám.
Pravda, až na drobnú výnimku, ktorej sa pokrok akosi vyhýba. Je ňou slovenské pôrodníctvo. Tam akoby zastal čas. Je úplne jedno, že vedecké výskumy hovoria, že to, čo my robíme pri pôrode a krátko po ňom, je pre matku a dieťa traumatizujúce, dokonca zdraviu škodlivé a v zahraničí to už dávno robia inak, my si to budeme robiť po svojom. Lebo tak to robíme tridsať či štyridsať rokov a tak sa nám to páči... Uf, ešteže rúška na ústa si už nemusíme dávať, keď v pôrodnici dojčíme vlastné dieťa. Ale tým to zhaslo.
Naozaj nerozumiem tomu, prečo pôrodníci (česť tým pár výnimkám, ktoré tu sú) nedychčia po pokroku, „neodkukávajú“ nové postupy v zahraničí, nezaujímajú sa o vedecké výskumy a nesnažia sa ich celí šťastní aplikovať do praxe tak, ako lekári z iných odborov. Prečo práve pôrodníctvo zarástlo šípovými ružami a nevie sa z toho spánku prebrať...?
Prečítajte si aj Tí, ktorí nekreslia svet na ružovo
