|
Všetci, ktorí sme na sociálnych sieťach alebo si vyhľadávame informácie cez akúkoľvek internetovú adresu sme veľmi presne zorientovaní, ako sa v našom vyspelom svete, v našej úžasnej civilizácii darí neskutočným krutostiam. Ako v krajinách vojen umierajú deti hladom, nedostatkom, ako ich kosia obyčajné chorôbky, pretože sa nemôžu dostať k liekom. Rovnako sú na tom aj ženy, starci, stareny... Svet je miesto, kde sa darí iba neveľkému množstvu ľudí, kde si svoje sny plnia iba vyvolení. Ak hovorím vyvolení, myslím tým aj nás, Európanov. Hoci viem, koľko máme nezamestnaných, chudobných...
Naša chudoba je situačná, prišla s novými ekonomickými modelmi, je pod kontrolou, látame ju sociálnymi dávkami... Chudoba v krajinách tretieho sveta je však celkom iná. Obyvatelia takýchto častí našej zemegule ani nič iné nepoznajú. Bieda, chlad, špina, choroby ich sprevádzajú od narodenia po chvíľu, kedy príde zubatá, vezme ich za ruku a odvedie ktoviekam. No horšie už byť nemôže.
Raz som čítala, že mamy niektorých afrických krajín varia svojim hladným deťom večer kamene. A tie, pozerajúc na teplú paru, vychádzajúcu z hrnca, zaspia aj napriek bolestivému hladu. Minulý týždeň prešli médiami obrázky z hladnej Sýrie. To nebol chudobný kút sveta! Ľudia žili normálne, v dostatku a všetci, ktorí túto krajinu navštívili, vedia, o čom hovorím. Vojna však zobrala ľuďom všetko. A fotky vyhladovaných detí i starcov, ktoré máme možnosť vidieť aj my u nás, sú vztýčeným ukazovákom, sú varovaním aj výzvou. Pre mňa osobne určite.
Iba zopár dní môžu hladujúcim poskytovať pomoc UNICEF a Červený kríž a Červený Polmesiac. Iba zopár dní sa deti s očami šialenými od hladu, s rebrami obtiahnutými kožou, môžu dostať k akej-takej strave, liekom.
Aby však charitatívne organizácie, pomáhajúce najbiednejším, mohli pracovať, potrebujú peniaze.
Západný svet má na túto tému svoju dlhodobú tradíciu. Niektoré tradície sa mi páčia, sú zmysluplné, nuž a táto patrí práve medzi také. Nemci a Francúzi a Taliani a Rakúšania a Nóri a Švédi ... posielajú na účty charitatívnych organizácii pravidelne, každý mesiac sumu, ktorú si môžu dovoliť. V banke majú stály príkaz a peniaze odchádzajú tam, kde s nimi vedia naložiť najpotrebnejšie.
Mnohí z nás sa ustavične sťažujú, aký máme život ťažký, neznesiteľný, ako sa v našej krajine nedá ani veľmi radovať. Ak takýto pohľad na život berieme z hľadiska obyvateľov Západu, nuž... Niekedy je naozaj tomu tak. Ak však pozeráme na vec z pohľadu najbiednejších sveta, mali by sme denne ďakovať, že sme sa narodili práve tu. Obchody sú plné tovaru, plné kupujúcich, v našom regióne sa darí drahým značkám, nakupujeme celé vrecia zbytočností a už si ani nepamätám, za koľko eur poslali Slováci na Vianoce a Nový rok esemesky. Viem však, že to bola šialená suma. Taká, čo by nakŕmila jednu celú hladnú krajinu.
Január sa síce pomaly blíži ku koncu, no ešte stále sú aktuálne tie najrôznejšie zmeny, ktoré chceme vo svojom živote urobiť. Zmeny k lepšiemu, možno také, čo pomôžu aj iným. Slabším. Ja si myslím, že prikázať svojej banke, aby z nášho účtu poslala na účet napríklad Unicefu každý mesiac desať eur, nemôže nikoho ochudobniť o nijaký pôžitok. Avšak... niekomu poskytne lieky, vodu a jedlo na jeden celý mesiac. Niekomu zachráni život. A z vlastnej skúsenosti viem, že peniaze mi síce z účtu odídu, no nahradí ich dobrý pocit zo spolupatričnosti, dobrý pocit z toho, že môžem pomôcť, môžem sa podeliť.
Prečítajte si aj Nenakupujem
