|
Nechcem hovoriť o voľbách, o tom, ako za pultíkmi po nich v televíziách pred kamerami stáli opäť samí muži. Veď už prešiel týždeň a hoci dôsledky volieb žiť budeme, na ich priebeh nemyslí nikto.
Chcem však hovoriť o proteste poľských žien proti veľmi sťaženým možnostiam interrupcie, proti zlým pracovným podmienkam na pracovisku, proti nízkym mzdám a ešte aj proti slabej starostlivosti štátu o narodené deti. U nášho severného suseda žije, podľa štatistiky z roku 2010, 19 882 348 žien všetkých vekových kategórií. Armáda, ktorý hýbe rodinami, krajinou. Ich životy však riadia muži, a to i napriek tomu, že poľskou premiérkou je žena. Premiérke vládne konzervatívna ideológia strany, ktorá voľby vyhrala. V nezávislej poľskej tlači som sa dočítala, mimochodom, neviem, či ešte existuje, pretože vláda chce mať pod kontrolou média, že šičky vo fabrikách majú malé, takmer nijaké mzdy, a čínskym robotníčkam že by mohli závidieť.
Poľky pochodovali ulicami, muži sa uškŕňali popod fúz a tíško si vraveli: Veď ich to prejde. A zase bude všetko po starom.
Na Slovensku, podľa údajov z roku 2013, žije 2 774 857 žien. Tiež celého vekového spektra. Nepochodujeme síce ulicami miest a dedín, životnú situáciu poľských žien však mnohé z nás poznajú dôverne. Z vlastného bytia. Z domu, zo spolužitia s partnerom, z práce.
Slovenské ženy ulicami nepochodujú. A to i napriek tomu, že mzdy napríklad šičiek vo fabrikách sa pohybujú na sume, ktorú niektorí naši politici minú za jeden deň. Alebo... za hodinu? Naše ženy ulicami nepochodujú i napriek tomu, že mnohé z nich znásilňujú „spratkovia“ na ulici, vlastní muži doma, sú fyzicky aj psychicky týrané. A ich život od najvyššieho schodíka až po najnižší určujú muži. Zákonmi štátu, rozhodnutím manažmentov fabrík napríklad o mzdách, maniermi manželov, partnerov. Slovenské ženy ticho, aby nikto nevedel, znášajú všetky rozhodovania mužov a poznám i dámy, čo mi na takýto článok hneď aj niečo „pekné“ napíšu. Priame debaty na tabuizované témy prosto neznášajú. Doma, pri šporhelte sa tíško za svoje životy hanbia a nemajú silu zmeniť nič. Niektoré sa však ani nehanbia. Nazdávajú sa, že život manželiek, partneriek a vôbec žien „niekto“ naplánoval práve takto, nuž načo protestovať.
Pred dvomi týždňami prišla domov moja dcéra a vraví: Videla si už Štúrovu ulicu? Bez kúska zelene, pragmaticky vykachličkovaná so všetkými iba potrebnými prvkami. Vidno, že ju projektovali muži!
Nuž... naozaj. Štúrova ulica V Bratislave roky vyzerala ako vydedenec a konečne ju upravili. Mužská ruka nakreslila projekt, robotníci výkres zrealizovali, a keď sa teraz postavíte na začiatok ulice... Betón, betón, betón. Dlažba uložená síce na slovenské pomery dosť presne, avšak... Kde majú mať hniezda mestské vtáky? Sú rovnakými obyvateľmi, ako my, ľudia! Veď tu tiež žijú!
Mužské videnie, mužské správanie, mužské všetko. To je to, čoho je plný svet. Aj napriek tomu, že nás žien je na matičke Zemi viac. Takže, ak sa poľské ženy dožadujú zlepšenia svojho života, ak sa ho dožadujú tak, že by mohli inšpirovať aj nás, podľa mňa neprejdú. Lebo zákonodarcami sú najmä muži a tým teda veľmi vyhovuje, mať schopnejšiu časť ľudstva pod tvrdou kontrolou. Pod tvrdou čižmou. Napriek tomu, že interrupcie neskutočne odcudzujú, o živé deti sa postarať nevedia a nechcú. Matky majú formálne niekde na piedestáli, hrdlačiť za pár drobných ich však pokojne nechajú...
A ešte si dovolím jednu poznámku: Nie som žena, ktorej rodina sa stravuje v reštauráciách. Varím, periem, žehlím, pečiem, zaváram a veľmi ma to všetko baví.
Prečítajte si aj Dobierka
