|
Prišla k nám móda betónových neprehľadných a vysokých plotov. Také tie dielce, cez ktoré nič nevidieť, ani dnu ani von. Len cestou cez dve ulice u nás na dedine ich vidím tuším päť. Vysoké viac ako dva metre, pevné a sebaisté izolujú dom od sveta. Malé čínske a berlínske múry. Totálna izolácia.
Sme krajina plotov. To sa nedá poprieť. Ale začíname byť krajinou múrov a to nie je bohviečo.
V Nemecku ma ako prvé zaujalo, že tam ploty takmer neexistovali. Domy ohraničené trávnikmi a kvetmi väčšinou ani nezamykali. A aká som ostala prekvapená, keď som videla, ako doniesol predavač debničku zeleniny k vstupným dverám a vybral si z pripravenej obálky peniaze za tovar, vrátil do nej výdavok a odišiel. A to všetko bez plotu. Všetci to považovali za normálne, len ja nie. Ale bolo to veľké svedectvo o spoločnosti, v akej som sa vyskytla.
Vidím v plotoch veľkú paralelu s krajinou v akej žijeme. Betónový plot = múr = nečakám od okolia nič dobré a ani s ním nechcem nič mať. Ale nie sú najkrajšie veci za plotom? Keď padli ploty na hraniciach, bolo to úžasné. Mohli sme pokročiť na vyšší level a naučiť sa bez plotov žiť.
My sa u nás plotov zbaviť však akosi nevieme. Máme ich v hlavách. A pritom je to taká veľká škoda. Keď postavíš plot, ochráni ťa. To áno. Ale zároveň nevidíš, čo pekné a nové je za ním. Nikto ťa neoberie, ale ani nič nezískaš.
Raz som na Vianoce urobila taký pokus. Zavesila som nad cestu imelo a vyzvala nápisom ľudí, že ak chcú, môžu sa pobozkať. Boli to tie najveselšie Vianoce. Ľudia sa bozkali, alebo sa aspoň smiali a objímali.
Za plotom sa dejú naozaj pekné veci. Len ich musíme vidieť. A ak im ešte napomôžeme a staneme sa súčasťou veľkého sveta, môže to byť aj veselé.
Svet okolo je taký, aký si ho urobíme. A najkrajší si ho urobíme, keď ostaneme jeho súčasťou a nezamurujeme sa pred ním.
Prečítajte si aj Zabudnuté čaro hier
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
