Stále veríš, že ťa na Slovensku požiada o rozhovor niekto, že si všimne tvoju profesionálnu prácu?

„Dúfam, že aj tento rozhovor je toho príkladom. Svoju prácu milujem a všetko ostatné mediálne okolo toho je pre mňa nepodstatné. Nikdy nebudem akože úplne náhodne sedieť na kávičke a robiť úplne náhodou všetko preto, aby mi akože vietor odhalil prsia a akože úplne náhodou pôjde okolo bulvárny fotograf,  aby som sa akože úplnou náhodou ocitla prekvapená na titulke.  “

 

Nepresvedčila si ma, že ti to je jedno.

„Dobre. Trochu ma mrzí, že som prvá žena, ktorá komentovala športový prenos a nikto to nespomína. Alebo si toto prvenstvo osvojí niekto iný a verejne. Hádzanú komentujem roky, ako žena dokonca aj Ligu majstrov, čo nie je bežné, ale nikto si to nevšimol. Niekedy ma naozaj mrzí, že bábiku, ktorej napíšu 5 viet a ona ich po 2 hodinách v maskérni prečíta, médiá považujú za športovú osobnosť. Pritom som aj bývalá extraligová hráčka hádzanej a viem robiť akúkoľvek redakčnú prácu. Áno, som v úzadí, ale dokážem s tým žiť. Dnes ma to už netrápi. Je to obraz celej spoločnosti.“

 

Ako sa žena vyrovnáva s reakciami divákov, že sa im nepáči na obraze?

„Nikdy som netúžila páčiť sa všetkým. Stačí, ak sa páčim ľuďom, ktorí idú do hĺbky a nepozerajú sa na to, čo mám oblečené a koľko som po materskej pribrala. Vážia si moju prácu a vedia čo je za ňou. Je mi jedno, či ma niekto v obchode či na kúpalisku spoznáva. Mám dve deti, tie sú pre mňa dôležité.  Ak sa niekomu nepáčim, tak ma to teší, lebo keď si predstavím, čo sa na Slovensku páči väčšine ........ (veľký smiech), som aj rada, že som sama sebou. Nikdy som nemala ambíciu byť klonovaná blondínka s umelými prsiami. Som so sebou spokojná a považujem sa za veľmi krásnu ženu (smiech) a keď to niekto nevidí, je to jeho problém. “

 

 

Moderátorky nezvyknú chodiť na verejné kúpaliská. Vraj majú strach, že ich niekto odfotí a pošle bulváru. 

„Chodím na verejné kúpaliská napriek tomu, že mám celulitídu, popraskané žilky po pôrode a 2x som mala brucho natiahnuté do veľkosti 4,5 kilového dieťaťa, ktoré som porodila prirodzenou cestou a dojčila rok a pol. Napriek tomu som na svoje telo veľmi hrdá. Nemám peniaze na súkromné rezorty. Nie som vydatá za hokejistu z NHL, vysokého politika alebo veľkopodnikateľa v obleku a v kravate. Nikdy ma takí muži nepriťahovali. To radšej budem chodiť na to verejné kúpalisko.“

 

Takže sa ani ako celebrita necítiš.

„S pojmom celebrita zaobchádzame veľmi necitlivo. Na Slovensku každý, kto sa objaví na obrazovke, je vraj celebrita. Niekto tu prečíta dopravný servis a ešte má potrebu za tým prečítať svoje meno. Na rozdiel od kolegýň, ktoré si v 35-ke uvedomia, že by už aj chceli byť matkami,  ja už som do tejto branže vstupovala ako matka. Mám iné priority, takže neposielam fotky do bulváru. Je mi to smiešne. Ako, že keď nemám v hlave, tak potrebujem zaujať inak, veď som už rok v televízii. V tom vidím výhodu, že ja budem môcť robiť svoju prácu pokojne aj v 60 –ke.“

 

Tohto roku bol už 15. ročník OTO. Koľkokrát si bola na tejto mediálnej udalosti?

„Raz v živote s manželom a kamarátkami. Chcela som to zažiť. Hneď vo dverách  sme sa zrazili s Mojsejovcami. (smiech). Kamarátky to prežívali, pre ne to bol obrovský zážitok a ja som sa dve hodiny vkuse rehotala. Tlačili ma topánky a pre sprostú štólu okolo krku som sa cítila ako pes na vôdzke. Ale veľmi som si to užila. Keď som si predstavila, medzi akými obrovskými osobnosťami sedím (smiech).... Ale vážne. Skutočné osobnosti sú najnenápadnejší ľudia. Nechcem dehonestovať všetkých v profesii, ani anketu OTO, ale  pre mňa je viac, ak mi divák napíše, že  kvôli mne dal svoje dve deti na hádzanú. Pre mňa je viac, keď niekto napíše, že konečne komentuje hádzanú niekto, kto jej rozumie a že dokážem strhnúť ľudí, ktorí s hádzanou nemajú nič spoločné. To je pre mňa ocenenie a to, že nemám doma zaprášenú sošku, to mi je jedno. Ja tam mám kresby mojich detí a rodinné fotografie.“

 

 

Povedala si, že médiá priťahujú v posledných rokoch zvláštnych ľudí.

„Sú viac narcistickí,  zameraní  na seba alebo exibicionisti, ochotní pre prezentáciu urobiť čokoľvek a vopchať sa do priazne komukoľvek, len aby sa po chrbte najlepšie niekoho dostali tam, pred vysnívanú kameru. Samozrejme, nie sú takí všetci, len si všímam, ako sa mnohí „zmenia“ v priebehu niekoľkých mesiacov.“

 

Máš novinársky vzor?

„Nebohá Marika Závarská. Prvá žena, ktorá v rozhlase komentovala športový prenos. Mala neskutočný prehľad. Športovcov milovala, rozumela im, bola jednou z nich, bola ich mama. Dnes je moderné kritizovať a nadchnúť sa pre niečo, a keď  výsledky neprídu, tak sa otočiť chrbtom. Snažím sa k práci pristupovať ako ona. Do popredia dať športovca, a nie seba. Dnes je skôr v móde sa cez šport zviditeľniť. Ja chcem opak. Svoje meno využiť na to, aby som čo najviac zviditeľnila hádzanú. Páči sa mi aj práca kolegyne z TV JOJ  Mariky Dulajovej. Má obrovský prehľad a aj keď nie je na obraze, športovci ju rešpektujú. A, samozrejme, Duško Gabáni, ktorý ma objavil, ťahal všade so sebou, veľa ma naučil v brandži, ale dal mi veľa aj ako človek, je to skutočná osobnosť.“

 

 

Si známa tým, že sa vieš poriadne vytočiť. Najmä pri neadekvátnej kritike tiež novinárov, po nevydarenom výkone športovcov, či trénera.

„Bože, na svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike, keď poľovali na trénera Vlada Weissa a ten ich poslal v pozápasovej eufórii  do ... Novinári spísali petíciu proti jeho správaniu sa. Jediná som ju nepodpísala. Veď z neho urobili totálneho idiota! To bol vrchol! Áno, je svojský, ale  ja som s ním v živote nemala problém. Nikdy ma neodmietol, dokonca čakal, keď som meškala. Mala som s ním len dobrú skúsenosť. Niektorí to pripisovali tomu, že som žena. NIE! Iba som sa s ním rozprávala slušne, cítil, že ho rešpektujem. Veď bol vynikajúci hráč a tréner. Nezaslúži si, aby nejakí „zasrani“  začali na tlačovke na neho útočiť, tykať mu a podobne. Vôbec sa mu nečudujem, že reagoval tak ako reagoval. Aj môj otec je špičkový tréner a určite by reagoval rovnako. Mnohé indivíduá, ktoré nielen že v živote nič nedosiahli, ale sa o to ani v športe nepokúsili, teraz z pozície, že ja mám v ruke mikrofón, idem teraz  niekoho vyslovene zničiť, z tej pozície moci, ktorú mi dávajú média, musím niekoho dať dole. Nie! Dávajú dole seba, bohužiaľ, verejnosť má tendenciu uveriť ich verziám. Bez úcty a rešpektu, je to len rýchlokvasená a za málo stojaca robota.“

 

Si rozčúlená.

„Samozrejme. Nie každý, kto sa novinárčinou živí, je aj v skutočnosti novinár. Nie každý v športovej žurnalistike musí mať zákonite za sebou aj športovú minulosť. Viď Marcel Merčiak. Aj tak je profík. Ale taký, čo sa nikdy ani len nepokúsil niečo dokázať a bude kritizovať športovcov na olympiáde, že išli na turistiku. To je vrchol! Vôbec netuší, čo je to za drina sa tam vôbec dostať. Viem, čo dokáže urobiť článok s mladým športovcom, keď o ňom napíšu, že bol na olympiáde na výlete, lebo skončil posledný. Zažila som niečo podobné sama pred akademickými majstrovstvami sveta. Preplakala som 3 dni. Dnes by som to riešila inak. Podala by som si chlapca zlatého.“

 

 

Každá televízna stanica už ma moderátorku športu. Čo si o tom myslíš? Je moderátorka športových správ aj športovou novinárkou?

„To už nechám na diváka, keď mu neprekáža pekná tvárička, alebo supermodelka, ktorá sa tvári, že športu rozumie. Isté však je, že tento štýl je módou u nás. V zahraničí je na mnohých vidieť, že vrcholovo športovali - ako napríklad šporťáčky v Českej televízii alebo že majú so športom niečo spoločné. To, že niekto na základnej škole cvičil gymnastiku, alebo plával, je síce pekné, ale od vrcholového športu to má na míle ďaleko. U nás sa tento post v tomto smere dosť dehonestoval - a nemyslím tým len ženy.“

 

Je športová žurnalistika stále doménou novinárov-mužov?

„Ženy majú o rubriku šport stále väčší záujem, poznám aj veľa mladých kolegýň, ktoré pred pár rokmi začínali, nedovolili im ani načítavať svoje šoty a pritom to boli veľmi šikovné dievčatá. Dominika Komrhelová je vo futbale doma, Ľubka Melcerová zase vo volejbale, Sonia Krajčová moderuje v Digi sporte, Oľga Hamadejová moderuje Góly body sekundy v štátnej televízii, a to sú práve tie dievčatá, ktoré si presne pamätám, keď začínali a vypracovali sa svojou poctivou prácou - ničím iným."

 

V čom je potom problém? 

"Je to skôr o Slovensku a jeho postoji k ženám, často sa mi stane, že zodvihnem ako smenárka telefón a človek na druhom konci sa spýta - máte tam niekoho zo športu? A ja odpoviem - áno, čo potrebujete? A človek sa ošíva, cítim, že mi neverí, prípadne chce niekoho kompetentného. Veľa mužov ma potom považuje za moje názory a trpkosť v hlase pri určitých situáciách za feministku, ale ja sa nehrám, vychádzam z prežitého. Keď chcete na Slovensku ako žena komentovať športový prenos, pripravte sa, že to bude tvrdé, pretože nebude záležať len na tom, ako vám to pôjde, budete musieť okrem toho neustále dokazovať, že ste dobrá. Po každej materskej som začínala od začiatku, ale práve to ma urobilo silnejšou, než som si myslela, že som. Dnes som vo veku, kedy naozaj nemám najmenšiu chuť komukoľvek čokoľvek dokazovať. Viem o jedinej šéfke športu - Monike Jurigovej, inak je to veru mužská doména, čo je však zapríčinené aj tým, že muži sa môžu práci venovať viac naplno, materská im nehrozí, takže sa práci venujú, aj keď sa stanú rodičmi. U nás to, jednoducho, nie je možné, čo si budeme klamať. Občas rozmýšľam, aká dobrá by som musela byť, keby som sa mohla venovať práci v takej miere, ako moji mužskí kolegovia, že by som doma mala ženu, ktorá by sa starala o deti a domácnosť. Parádička a ľavá zadná k tomu.“

 

 

Je ťažké dostať priestor pre menšinové športy?

„Je veľmi ťažké venovať sa menšinovým športom, dokonca mám pocit, že je to čoraz ťažšie. Vždy som chcela, aby každá televízia urobila športové spravodajstvo "po svojom", dala doň niečo originálne, porozmýšľala. Nie, že keď si zapnete ktorýkoľvek kanál, pôjde tam to isté, dokonca v rovnakom poradí. Netvrdím, že menšinové športy musia byť na prvom mieste, ale možno keby sa k nim médiá inak postavili, neboli by len menšinové. Každý šport má svojho fanúšika a diváka a ja som veľmi rada, že v TA3 sa viac zameriavame na slovenské športy a športovcov a máme aj v relácii dostatok priestoru, aby sme ich ukázali.“

 

V čom je športová žurnalistika iná?

„Športová žurnalistika je akčnejšia a náročnosťou sa vyrovná akejkoľvek inej téme. Veľa novinárov z iných -  "intelektuálnejších" odvetví má občas tendenciu vyjadrovať sa o šporťákoch s dešpektom, no neuvedomujú si, že šport sa neustále vyvíja, počas jednej sezóny sa v ňom udeje viac, ako v parlamente, kde sa veci dajú často predpokladať. Komentovať priamy športový prenos, je pre mňa vrcholom nielen športovej, ale žurnalistiky ako takej, také ťažké to je. Takže, športová žurnalistika je rovnaká drina, ako ktorákoľvek iná, ak ju človek robí poctivo a poriadne.“

 

 

Preto máš jediný deň voľna až dnes potom, čo si robila 14 dní vkuse? 

„Hádzanú milujem, takže ju robím, aj keď mám voľno. Viem. Moja láska k športu hraničí až s takým debilizmom, lebo mám dve deti  a nestíham vybaviť ani základné veci. Ja sa tuším toho dôchodku v 67 rokoch ani nedožijem. Ale uzavrela som dohodu s Bohom, že ma nechá, kým moje deti budú dospelé. Milujem život a žijem ho naplno. Som žena na plný úväzok 28 hodín denne. Stále som však v prvom rade matka, potom sestra a dcéra a až potom redaktorka.“

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.