|
S kamarátkou Marcelou sa často nestretávam. Veď viete, všetci máme málo času... Ešte k tomu má aj zdravotné problémy, zlyhávajú jej kolená, kĺby, takže pochoduje od jednej ambulancie k druhej.
Na prvú z operácií čakala tuším niečo viac ako rok. Po ďalšom trištvrte roku ju poslali do piešťanských kúpeľov, a Marcela sa „tešila“ na operáciu ďalšiu. Lebo veď... kolená máme dve. Čakala tuším oveľa dlhšie ako po prvý raz, a keď ju z nemocnice prepustili, koleno bolo horšie ako pred chirurgickým zákrokom. Dochrámanú nohou už nedokázala zodvihnúť ani na nízky chodník. Nuž a pacientku opäť poslali na pooperačné zotavenie sa do kúpeľov. Dokonca sa mi podarilo zabehnúť za ňou aj na kávu. Motkala sa kúpeľným chodníkom s barlou, pokrivenú nohu ťahala za sebou.
Nič platné. Noha po nevydarenej operácii chátrala, nahovorili sme teda kamarátku opäť zájsť k lekárovi. A... k inému. Lebo, keď prišla na kontrolu ku svojmu operatérovi, padli v nemocnici vzdialeného mesta počítače a Marcelu vôbec ani len nezobrali. Nikomu neprekážalo, že do vlaku nastúpiť nemôže a musí zaplatiť odvoz autom.
Na reoperáciu čakala asi rok. Po nej som bola kamarátku pozrieť. Noha bolí, bolí a rovná teda nie je. Podľa mňa ju pošlú znovu do kúpeľov a ja si s ňou v parku vypijem dobrú kávu.
No povedzte. Je to ok?
Kamoška bola na vyšetrení čudného telieska, ktoré sa jej jedného dňa objavilo medzi vlasmi. Pani doktorka povedala, že má zmeniť šampón. Na detský. A že to nie je nič na liečenie. Po mesiaci sa jej to však nezdalo, zašla k lekárke inej, tá čudo v hlave poriadne skontrolovala a kamošku šikovala rovno na onkológiu. Pre istotu.
No povedzte. Je to ok?
Dnes som čítala v novinách, že mladá slečna si našla pod pazuchou hrčku, zodpovedne zašla za svojím lekárom a ten, namiesto toho, aby ju poslal rovno za odborníkom, objednal ju zase o mesiac. To už mala rakovinu a hrčky tri.
No povedzte. Je to ok?
Našťastie, nie všetci sme chorí. Ak však niečo na nás príde, čakanie takmer na Godota je podľa mňa nekorektné aj k celému zdravotnému systému. Pretože liečba sa jednoducho predražuje. Nie som ekonóm, nie som ani minister, avšak aj sedliacky rozum človeku napovie, že ak je niečo odoperované zle, ak musia lekári urobiť reoperáciu, kúpele medzi tým sú fajn ako relax, ale celkom zbytočné z hľadiska zdravia. Veď lekári koleno rozryjú znovu! A čo to stojí bolesti a peňazí!
Ak pacient dostane u špecialistu termín o mesiac, o pol roka... ó môj Bože! Choroba niekedy dosahuje parametre šprintéra, výsledkom býva dlhšie a teda drahšie liečenie, niekedy aj smrť Poznáme také prípady!
Neviem, či budem mať teraz pravdu, no zrejme viem, kde je čertovo kopyto zakopané. Paradoxne... V peniazoch. Lekári špecialisti ordinujú napríklad v jednej ambulancii len jeden deň v týždni, niektoré CT prístroje pracujú iba do nejakej tretej popoludní a pacientov pribúda. Chorieme prirodzene, stav sa nám zhoršuje z dlhého čakania na lekárov a poisťovne nie a nie pustiť peniaze. Na ďalších aj kvalitnejších lekárov, na predĺženie práce na prístrojoch... Nechápem. Pretože mne sa celkom laicky, ale o to praktickejšie javí, že peňazí, čo utečú pre zlý manažment a zlé okamžité rozhodovanie je celkom určite požehnane. V zahraničí sa takéto čudesné veci nedejú. Podľa mňa preto, lebo tam sú na odborných postoch ľudia, čo im schopnosti a vzdelanie fungujú v súlade s miestom, na ktorom účinkujú a nie podnikatelia, blízki všelijakým politickým stranám.
Aby som však povedala pravdu, o peniaze mne konkrétne ide až na druhom mieste. Na prvom mi ide o nás, ľudí, čo ťaháme za sebou ubolené nohy a neliečiteľne kašleme a máme množstvo civilizačných chorôb. Nás totiž len presúvajú od dverí ku dverám, nás nevydarene operujú, nám neodhalia skutočné diagnózy, predpisujú lieky čo nezaberú a naozaj vyliečený z ambulancií vybehne teda iba málokto.
Prečítajte si aj V bazénoch a saunách
