|
Pravdu povediac, na voľby z roku 1998 si už príliš nespomínam. Mala som 25 rokov a celkom iné priority, než podrobne sledovať domácu politickú scénu. Hoci nesledovať ju sa tak úplne nedalo. Mečiar a rozhodnutia jeho vlády boli viditeľné na každom kroku.
Parlamentné voľby, koho voliť?
A nielen doma, ale aj v zahraničí. Bože, ako sme sa len vtedy hanbili pri rozhovoroch s cudzincami, keď prišla reč na premiéra a jeho družinu.
Niektoré veci sa totiž ľuďom zo zabehnutých demokracií vysvetľovali dosť ťažko. Napríklad taký únos prezidentovho syna či podvodné privatizácie...
Kresťanský demokrat Mikuláš Dzurinda nebol veľmi populárny. Ani cyklistika v tom čase nemala toľko fanúšikov ako dnes. Keď sa v rámci predvolebnej kampane vybral na bicykli po Slovensku, málokto veril, že to dotiahne do víťazného konca. Veď aj sám vravel, že mu neraz okolo hlavy presvišťali kamene. Nakoniec sa mu však podarilo Mečiara poraziť a nepustiť ho na ďalšie roky do vlády.
Myslíte si, že SDKÚ bola v tom čase ideálna? Kdeže! Že sme „žrali“ všetkých predstaviteľov tej strany a verili sme všetkému, čo povedali? To ani náhodou! Že sme nemali výhrady voči niektorým bodom jej programu? No jasné, že mali! No napriek tomu sme k tým voľbách šli a volili sme SDKÚ, aj keď mnohí silne škrípajúc zubami.
Ďalší si vybrali inú alternatívu k mafiánskemu a chrapúnskemu spôsobu vládnutia. Pretože povedať si, kašlem na to, lebo ten mi lezie nervy a hentoho neznášam, by znamenalo, že Mečiar by tam sedel možno až dodnes.
Spomínam si – aj keď len matne – na tie pamätné voľby už zopár týždňov. Príliš veľa priateľov a známych mi totiž povedalo, že dnes nemá koho voliť. Lebo na každom je niečo. A každá strana má nejaký bod programu, s ktorým nie sú tak úplne OK. A v každej strane sedí niekto, kto im vlastne vôbec nesedí...
Je ale toto dôvod zostať doma a pozerať sa na to, ako si mafiáni budú po ďalšie roky deliť štát? Ako sa bude chobotnica rozťahovať na súdoch a rozhodovať podľa toho, kto jej kde a koľko prihodí a ako sa bude priživovať na zdravotníctve, kým ľudia budú mesiace čakať na banálne vyšetrenia a zbytočne zomierať, keď sa pritrafí niečo vážne? Podľa mňa nie!
Niekedy sa jednoducho nedá rozhodovať podľa toho, kto mi je sympatický a kto nie. Možno si treba pomôcť svojimi hodnotami, podľa ktorých žijeme. Víziami, o ktorých snívame. Stačí si položiť základnú otázku – v akom štáte chcem žiť?
Ja napríklad viem, že milujem slobodu a nezniesla by som zatvorené hranice. Že chcem byť súčasťou Európskej únie. Že sa nechcem dožiť dňa, keď by som musela nejakých ľudí ukrývať v pivnici, aby ich nikto nezlynčoval na ulici len preto, lebo sú židia, príliš tmaví, príliš blond, príliš teplí či studení...
Ani vy nemáte koho voliť?
Viem, že mi nesmierne lezie na nervy to, ako vyzerá naše školstvo a čo sa deje v zdravotníctve. A že som zúrivá, keď sa rúbu stromy v národných parkoch, lebo niekto tam chce mať radšej kolotoče. Pokojne oželiem darčeky v podobe niečoho zadarmo, keď namiesto toho budú moje decká chodiť rady do školy a nebudem musieť zháňať zakaždým súkromného ortopéda, neurológa, fyzioterapeuta...
A tiež, keď budem vedieť, že sudca rozhodne v mojej kauze podľa práva a svojho najlepšieho vedomia a svedomia a nie podľa toho, či sa súdim s niekým, koho pozná a kto mu priplatí. Je pre mňa neprijateľné, aby akýkoľvek mladý človek dostal guľku do srdca len preto, lebo si poctivo robí svoju prácu. Preto pôjdem voliť.
A vhodím to tam, aj keď na sto percent nesúhlasím vo všetkom ani s tými „svojimi“. No napokon, kedy sa človek s niekým zhodne vždy a všade na sto percent? Občas treba aj zariskovať. A dúfať...
