Každý človek, ktorý na filmovej škole preliezol aspoň prvým semestrom, si z dejín svetového filmu chtiac-nechtiac pamätá film Krížnik Potemkin od Sergeja Michailoviča Ejzenšteina z roku 1925. Prečo? Pre strašidelnú scénu s padajúcim kočiarikom po ikonických schodoch v prístave ukrajinského mesta Odesa. Dolu kopcom rútiaci sa kočiar s dieťaťom je nočná mora azda každej mamy. Tŕpla som, keď som tú hrôzu videla v kinosále pred desiatimi rokmi, a to som ešte ani nebola matkou.

Čosi podobné, len v menšom, som videla nedávno naživo, len pár metrov odo mňa a bolo to rovnako hrozivé. Na tele som mala zježené všetky chlpy...

Nestalo sa to mne, ale jednej izraelskej mamine, žijúcej v Aucklande. S mužom a s dvoma deťmi prišla nabalená na miestnu pláž s rozkladacím stanom, dekou, košíkom plným ovocia a koláčov, plávacou doskou pre staršiu dcéru a neviem, s čím všetkým ešte. Žena zjavne kočiar nezabrzdila a s manželom sa dala do dohadovania. Keď sa rozhliadali na trávnatom kopci (oddeľujúcom cestu od pláže, plnom opaľujúcich sa ľudí), kam sa rozložia – mnohým zamrzol úsmev na tvári. Pred očami sa nám totiž odohral jeden dlhý spomalený záber akoby z filmu, pričom nebolo jasné – ako dopadne (keď dopadne). Kočík sa dal do pohybu a pustil sa dolu kopcom. Nebolo ho možné včas zachytiť. Ľudia naokolo zhíkli, mne padla sánka a vytryskli slzy. Ostatné mládežnícke páry okolo v tom strese ani nestihli vytiahnuť mobilné telephony a scénu si nakrútiť (ako to zvyknú robiť pri policajných raziách vo večierke, hádkach milencov na ulici, opileckých excesoch na benzínke atď.).

 

Prečítajte si

 

Čo si zbaliť na útek

 

Breh sa našťastie nezvažoval strmo a od pieskovej pláže ho delil len asi metrový betónový múrik. Bolo to nič v porovnaní s 27-metrovým rozdielom spomínaných odesských schodov. Kočiar sa prevrátil a dieťa z neho vypadlo. Našťastie boli na pláži nakopené riasy, nedávno vyplavené z mora, teda dieťaťu sa nič nestalo.

V sekunde dolu zoskočila mama s otcom. Asi ročný synček sa rozplakal až na krik mamy. Dovtedy nevedel, čo sa deje; bol v šoku. Otec ho vzal na ruky a šiel ho očistiť do neďalekej umyvárne. Mama ostala kľačať vedľa vysypaných vecí a spustila ubolený plač. Asi dve-tri spriaznené duše – matky (vrátane mňa) k nej priskočili a snažili sa jej previnilé vzlyky utíšiť. Bolo potrebné dať ju nejak dohromady a zároveň zvoliť správne slová.

Keď som trávila doma prvé týždne s mojou malou Tove Tui, ozývalo sa mi cez sociálne siete pár mám s otázkami, radami, slovami podpory na diaľku i podpichnutiami. Upozorňovali ma na tzv. „test materstva“ v podobe padnutého dieťaťa z postele. Do roka a do dňa budem vraj takto „pokrstená“ mamina...

Šesť mesiacov starostlivosti o dcérku je pomaly za mnou, tak čakám, či, resp. kedy tento moment príde. Test duchaprítomnosti, keď som zbadalla rútiaci sa kočiar dolu kopcom, už mám za sebou. Vtedy na pláži to dopadlo dobre. Odvtedy si však sama oveľa pozornejšie kontrolujem, kde zaparkujem kočiar a ako ho zabrzdím. A v žiadnom prípade sa pri tom nesnažím mať jednu ruku zamestnanú mobilným telefónom.