|
Bol štvrtok pred trojdňovým voľnom. Budík, tak ako vždy, zazvonil o pol siedmej, mňa však, tak ako vždy, prebral až „lizanec“ na tvár od nášho psa. Vstala som, nachystala raňajky, nasypala som granule psovi, lososovoružovým kanárom naplnila misku. Neplašili sa, dôverne poznajú lososovoružový rukáv môjho županu, kúpila som si ho kvôli nim, nech si ľahšie zvykajú na obmedzený priestor klietky.
Popri ranných rituáloch mi v hlave rotoval zoznam povinností. Okrem dvoch redakčných uzávierok, porady, rozhovoru a tlačovky (nič neobvyklé), som musela vyzdvihnúť lieky pre syna, so psom som mala dohodnutý termín u veterinára a najmä, čakal ma obrí nákup pre nás aj pre mamu. Nesťažujem sa. Bolo to moje slobodné rozhodnutie stať sa freelancerkou s takmer nekončiacou pracovnou dobou. Slobodne som rozhodla tiež o tom, že chcem mať psa, ktorému nestačí výbeh na záhrade.
Slobodne sa starám o mamu, ktorú som mohla dať do domova dôchodcov. Slobodne som sa zriekla možnosti mať auto, pretože napriek všetkému úsiliu sa v rodinnom rozpočte objavujú stále nové trhliny. No a slobodne som sa pred mnohými rokmi presťahovala z centra mesta, kde bolo všetko poruke, na miesto, kde veci a život fungujú po svojom.
Prečítajte si
Adrenalínovým zážitkom sa tu stáva aj obyčajný, nieto ešte veľký nákup. Včerajší štvrtok bol v tomto ešte viac vyšpičkovaný, veď v piatok nás, konzumentov, čakal jeden zo zákonom regulovaných sviatkov. Vošla som do obchodu, slobodne sa zmierila s tým, že vajíčka nemajú a už (alebo ešte?) ani čerstvý chlieb a rožky. O zvädnutej zelenine, polohnilom ovocí, vyrabovaných regáloch s mliečnymi výrobkami a mäsom nehovorím, zvykla som si. Slobodne.
Vystála som si dlhý rad pred jedinou fungujúcou pokladňou, zaplatila som a korisť som odvliekla domov. Časť z nej som dnes, miesto slobodného povaľovania sa na gauči, vložila do ruksaku a na vlastnom, ohnutom chrbte ju možno práve teraz, keď slobodne čítate tieto riadky, transportujem k mame. Už som to zažila, keď pôjdem okolo mega nákupného centra so supermarketom, ktorý je hneď pri jej dome, tak troška, ale skutočne iba troška budem zazerať na zamknutý vchod...
Viem, mám možnosť slobodnej voľby, miesto vláčenia proviantu som mohla v deň sviatku vziať rodinu do baru či do krčmy. Podľa regulí populistického zákona mi tam síce horalku nepredajú, ale nalievať nám budú, až kým v nás tú čudnú pachuť regulovanej slobody neuhasia.
Prečítajte si aj Pravda v čaji
