|
Dom zo skla stojí v hornej časti nádhernej záhrady. Z ulice nenápadný, zo záhrady majestátny a pritom až stroho jednoduchý. So zmyslom pre dokonalosť každého detailu. Hovoríme o Vile Tugendhat, najvýznamnejšej funkcionalistickej stavbe rodinného domu v Európe, ktorú postavili ako súkromnú rezidenciu Grety a Fritza Tugendhatových v rokoch 1929 - 1930.
Vila Tugendhat, pohľad zo záhrady. Foto: David Židlický
Rozhodla osvietená žena
Prečo sa stavby rodinnej vily Tugendhatovcov ujal práve prestížny nemecký architekt a ikona funkcionalizmu Ludwig Mies van der Rohe? Aby sme našli odpoveď na túto otázku, musíme sa vrátiť o pár rokov dozadu. Greta, rodená Löw-Beerová (1903-1970) pochádzala zo židovskej rodiny priemyselníkov a obchodníkov, ktorí žili v Brne už niekoľko generácií. Jej rodina vlastnila niekoľko textilných tovární, cukrovary a cementárne. Najznámejšie boli určite továrne na vlnené látky v Brne a Svitávke, kde mala rodina Löw-Beerovcov niekoľko domov od prestížnych českých architektov. Greta Löw-Beerová sa vydala v roku 1922 za priemyselníka Hansa Weissa a prežili spoločne 6 rokov v Nemecku. Práve tam sa zoznámila s umením a architektúrou. Bola to osvietená žena, ktorá milovala všetko nové a moderné a práve v Nemecku sa zahľadela do domu, ktorý postavil Mies van der Rohe pre obchodníka s umením.
Gretine manželstvo, z ktorého mala dcéru Hanu, sa po 6 rokoch rozpadlo a Greta sa v roku 1928 vydala za Fritza Tugendhata, ktorého poznala prakticky od detstva. Manželia sa rozhodli natrvalo usadiť v Brne. Gretin otec Alfréd Löw-Beer daroval svojej dcére veľký pozemok v hornej časti Löw-Beerovskej záhrady, na ktorej spodnom konci stála ich rodinná vila. Greta, keďže bola ženou, nemohla dostať podiel v rodinných podnikoch a preto dostala prísľub, že jej otec bude financovať stavbu rodinného sídla mladomanželov. Greta aj Fritz boli veľmi moderní a na svoju dobu priekopnícki. Preto bola voľba architekta pre nich úplne jasná. Ludwig Mies van der Rohe im postaví dom, aký v Brne a širokom okolí nikto nevidel.
Nápad osloviť umelca presadila najmä Greta, ktorá vyrastala v secesnej vile Löw-Beerovcov a chcela niečo úplne iné. Jej manžel ju v tom podporil. Podľa jej slov sa priam desil izieb plných dečiek a figúriek, aké poznal z detstva.
Portrét pani Grety. Foto: Lucia Čarná
Menej je viac - Mies prichádza
Mies van der Rohe bol očarený parcelou a okolím, ktoré mu Greta a Fritz ukázali. Okúzlil ho najmä nádherný výhľad na park a panorámu Brna, ktorý pozemok na kopci poskytoval. Zákazku prijal a v roku 1928 začal pracovať na návrhoch. Pri zhliadnutí prvého návrhu boli Tugendhatovci prekvapení. Mies im ukázal dom, aký ešte nikdy predtým nikto nepostavil. Vilu mala držať pokope oceľová konštrukcia - skelet pozostávajúci z 29 nosných oceľových trámov. Takýto postup nebol pri stavbe rodinného domu nikdy predtým použitý. O stretnutí s Miesom Greta hovorí ako o stretnutí so skutočným umelcom. Vyžaroval z neho pokoj a rozvaha. Mies napríklad tvrdil, že ideálny rozmer priestorov sa nedá vypočítať. Ten musíte cítiť.
Prečítajte si
Vila, ktorú navrhol, bola na tú dobu ultramoderná. Hlavný obytný priestor z jednej strany tvorili veľké okná, na ktorých navrhol Mies dômyslený systém zasúvania do zeme. Obývací priestor sa tak otvoril priamo do záhrady a prepojil tým dom s prírodou v parku. V priestore využíval iba ušľachtilé materiály. Steny boli obložené drevom z indonézskeho palisandru, či z ebenu, podlahu tvoril travertín vyťažený v talianskej provincii Lazio, neďaleko Ríma. Mies bol zástancom teórie "less is more" alebo "menej je viac" a hovoril, že jednoduchá a strohá architektúra musí byť postavená na dokonalých detailoch, pretože práve v nich sa skrýva Boh. Okrem drevom obložených stien, ktoré vytvárali úžasné krezebné dekorácie si Mies vybral do hlavného obytného priestoru (salón, obývacia časť, pracovňa s knižnicou, zimná záhrada a jedáleň) stenu vytvorenú zo vzácneho onyxu. Na ťažbu a rezanie onyxu bol osobne dohliadať v pohorí Atlas, aby vnútorná kresba kamenných platní bola dokonalá a jednotlivé kamenné platne na seba pekne nadväzovali.
Až po nainštalovaní steny objavili stavitelia a obyvatelia jej jedinečný dar. Ak na ňu zasvietilo slnko v určitom uhle, nízko nad obzorom, priesvitnosť onyxu spôsobila, že zmenil farbu. Toto zistenie prekvapilo a uchvátilo aj samotného Miesa.
Izba pani Grety. Foto: David Židlický
Oddelené spálne a prísna hygiena
Vila Tugendhat má množstvo jedinečných zaujímavostí, ktoré šokujú návštevníkov aj v roku 2016. Ako je možné, že už v roku 1929 - 1930 mala vila tak dokonalo prepracované prúdenie vzduchu a vzduchotechniku? Že mala manuálny "počítač" ovládajúci niekoľko brán, ktoré púšťali vzduch v rôznych teplotách do vzduchových komôr a tie miešali vzduch a v ideálnej teplote ho distribuovali po celom dome? Že napriek obrovským preskleným oknám v nej vraj obyvateľom nikdy nebola zima? Že vilu bolo možné vykúriť teplým vzduchom za menej ako pol hodinu? Odpoveďou na všetky tieto otázky je absolútne progresívne a inovatívne myslenie Miesa a firiem, ktoré si vybral na spoluprácu. Mies bol vždy zástancom premyslených a moderných riešení. Technickým vymoženostiam vily by bolo možné venovať celý článok, ale vráťme sa k rodinnému príbehu Grety a Fritza.
Obaja manželia sa s Miesom stretli nad návrhom vily len raz a mali vraj dve pripomienky. Stalo sa to na Silvestra 1928 popoludní a rozprava vraj trvala hlboko do noci. Greta chcela mať svoju spálňu spojenú malou chodbičkou s izbami svojich detí. Tejto požiadavke Mies vyhovel. Treba povedať, že obaja manželia mali oddelené spálne, nakoľko v tej dobe to bolo moderné. Zastávali názor, že manželia si oveľa viac rozumejú, keď majú svoj vlastný priestor. Gretina izba pochopiteľne obsahovala väčší šatník a bola zariadená veľmi elegantne, ale stroho a jednoducho. Minimalizmus bol typickým pre zariadenie všetkých izieb. Dôležitým slovkom, ktoré sa v tej dobe skloňovalo bola hygiena. Umývať sa a dbať o seba bolo nesmierne populárne, preto mal vo vile takmer každý vlastnú kúpeľňu a aj priamo v izbách boli umývadlá zakomponované do zatvárateľných šatníkov. Vo vile žilo niekoľko obyvateľov. Okrem Grety, Fritza a Gretinej dcéry Hany, pribudli dvaja synovia Ernst a Herbert. Spoločne s rodinou bývala vychovávateľka detí a rodina zamestnávala približne 10-členný tím služobníctva.
Druhá pripomienka, ktorú vzniesol proti Miesovmu návrhu Fritz Tugendhat bola na adresu dverí. V celej vile navrhol architekt vysoké dvere od podlahy až po strop merajúce tri metre. Fritzovi sa zdalo, že dvere budú ťažké a deti ich nebudú vedieť otvárať, ale aj to, že sa dvere môžu časom prehýbať. Túto pripomienku vraj Mies neakceptoval, dvere boli pre neho nosným architektonickým prvkom. Dvere teda museli zostať a Mies povedal: "Inak nestaviam!" Budúcnosť potvrdila, že mal pravdu. Ani jedny dvere sa neprehli. Záhadou navždy zostáva honorár, ktorý dostal Mies za stavbu vily Tugendhat. Hovorí sa, že dostal od Gretinho otca Alfréda Löw-Beera bianco šek, na ktorý mohol napísať svoj honorár. Celkové náklady na stavbu boli podľa odhadu osem, až desaťnásobne vyššie ako pri bežnej mestskej vile v tej dobe. No presnú sumu sa asi nikdy nedozvieme.
Iveta Černá ukazuje detaily počas rekonštrukcie vily Tugendhat v roku 2012. Foto: TASR
V tom dome sa nedá žiť!
Miesovi neprajníci, najmä konkurencia, Tugendhatovskú vilu kritizovali. Tvrdili, že je veľmi chladná a rodina s malými deťmi v nej zamrzne. Že je príliš strohá a neútulná. Pokroková Greta však mala opačný názor. O svojom vysnívanom domove povedala: "Veľké priestory oslobodzujú. Priestor má vo svojom rytme úplne zvláštny pokoj, ktorý nemôže poskytnúť uzatvorená miestnosť. Keď tieto priestory a všetko, čo je vo vnútri nechám na seba pôsobiť ako celok, potom jasne cítim: to je krása – to je pravda".
Tugendhatovci prežívali vo vile šťastné obdobie. To dokazujú aj fotografie Fritza, ktorý neustále fotil svoju rodinu a fotky vyvolával v tmavej komore priamo vo vile. Fritz robil dokonca farebné fotografie a nakrúcal filmy, čo bolo na tú dobe nesmierne pokrokové.
Dom bol zariadený vkusným, minimalistickým nábytkom, ktorého súčasťou boli aj stoličky nazvané Brno navrhnuté Miesom práve pre vilu Tugendhat, ako aj stoličky Barcelona navrhnuté v tomto období pre barcelonský pavilón. V jedálni bol špeciálny stôl, vytvorený tak, aby dokázal trikrát zväčšiť svoj rozmer prostredníctvom prídavných častí. Celkovo nábytok v celom dome zahŕňal naozaj iba funkčné kúsky, ktoré boli využívané rodinou a služobníctvom. Deti vraj intenzívne využívali aj veľkú záhradu a počas zimných dní sa sánkovali dolu kopcom až do vily Löw-Beerovcov, teda svojich starých rodičov.
Odborná verejnosť prijala toto vrcholné dielo európskeho pôsobenia Mies van der Rohe veľmi vlažne. Jediné kladné hodnotenie sa vraj objavilo v spoločenskom mesačníku Mesiac, ktoré označilo vilu za jeden z vrcholných prejavov súčasnej duševnej a technickej vyspelosti. Neprijatie diela zo strany českej odbornej verejnosti predznamenalo ťažké časy, ktoré začiatkom tridsiatych rokov začali pre jej obyvateľov.
Vila Löw-Beer. Foto: Marie Schmerková
Zostať znamená zomrieť
Greta Tugendhat bola už od roku 1933, po nástupe Adolfa Hitlera k moci, aktívna v Lige za ľudské práva, ktorá zabezpečovala financie a praktickú pomoc politickým utečencom z Nemecka. Aj keď rodina nežila příliš bohatým společenským životom, usporiadavali vo vile každoročný bridžový turnaj pre sto pozvaných hostí. Výťažok bol, samozrejme, venovaný Lige za ľudské práva. Greta pravdepodobne už v tej dobe tušila, že aj ich rodine sa čas kráti. Zostať v Brne by sa v ich prípade rovnalo rozsudku smrti.
Hoci sa Tugendhatovci nasťahovali do domu len v decembri v roku 1930, už o osem rokov neskôr opúšťajú svoju oázu slobody a utekajú pred Hitlerom do Švajčiarska a následne v roku 1941 do Venezuely. Tam sa im ešte narodia dve dcéry Ruth a Marie-Daniela. Celej rodine Löw-Beerovcov sa podarilo uniknúť z Čiech ešte pred vyhlásením protektorátu. Jediný, kto to nestihol, bol investor vily Tugendhat, otec Grety Alfréd Löw-Beer. Pri úteku s falošnými dokladmi ho našli mŕtveho na koľajniciach v pohraničnej obci Stříbro. Okolnosti jeho smrti zostali navždy neobjasnené. Keďže bol pochovaný pod falošným menom, rodina po ňom ešte dlho pátrala. Nakoniec našiel svoj pokoj v rodinnej hrobke Löw-Beerovcov.
Vila Tugendhat, pohľad zo záhrady, zima. Foto: David Židlický
Kone na mramore
Ťažký osud čakal aj jedinečnú vilu. V roku 1939 bola skonfiškovaná gestapom a následne sa stala majetkom Nemeckej ríše. Postupne z nej zmizla väčšina mobiliáru, aj časti ebenových priečok. K radikálnym stavebným úpravám prišlo, keď v nej mal kanceláriu Walter Messerschmidt, riaditeľ Klöcknerwerke v Brne. Ten dal napríklad zamurovať mliečnu onyxovú stenu. Paradoxom je, že možno iba vďaka tomu sa zachránila v neporušenom stave. V roku 1945 sa na stavbe vily podpísal oddiel maršála Malinovského, ktorý vilu prakticky zdevastoval. Spoločenský priestor domu využil ako stajňu pre kone a kusmi dizajnového nábytku a obkladmi kúril. Veľké presklenné tabule nevydržali tlakové vlny pri bombardovaní Brna.
Po vojne sa dom čiastočne opravil a slúžil ako tanečné konzervatórium a neskôr ako rehabilitačné centrum pre deti s poruchami chrbtice. V roku 1963 sa po veľkej snahe architekta Františka Kalivodu stala vila kultúrnou pamiatkou. Kalivoda začal intenzívnu korešpodenciu s pani Gretou, ktorá nakoniec po mnohých rokoch vilu navštívla v roku 1967. Bola zdesená jej stavebnými úpravami. Spoločne s Františkom Kalivodom začali pripravovať plán na znovunavrátenie pôvodnej podoby tejto významnej stavby. Aj architektonický ateliér Miesa van der Rohe v Chicagu bol pripravený spolupracovať na obnove vily.
Pani Greta navštívila Brno niekoľkokrát, o vile dokonca urobila rozsiahlu prednášku na medzinárodnej konferencii v roku 1969 v Brne. Nádej však bola zmarená náhlym úmrtím všetkých protagonistov. Zomrel Mies van der Rohe, následne pani Greta a o rok neskôr František Kalivoda. V roku 1980 prešla vila Tugendhat pod majetok štátu a začala sa písať jej novodobá história. Za zmienku možno stojí, že rodina Tugendhatovcov o navrátenie vily v reštitúcii nikdy nepožiadala. Môžeme sa iba dohadovať, či bola dôvodom finančná náročnosť rekonštrukcie, alebo prisilné spomienky na náhly nútený odchod a smútok z následnej devastácie rodinného pokladu.
Rekonštrukcia v roku 2012. Foto: TASR
Svedok rozpadu Československa
Najrozsiahlešia rekonštrukcia v 80. rokoch sa snažila prinavrátiť vile čiastočne pôvodný lesk a urobiť z nej reprezentačný priestor, ktorý však nemal byť určený pre širokú verejnosť. Vila sa vďaka tejto rekonštrukcii zachránila a dostala približne pôvodnú podobu. No mnohé detaily, na ktorých si Mies tak zakladal, dodržané neboli. Práve v tejto podobe sa vila stala svedkom rozpadu spoločnej krajiny Čechov a Slovákov. Tu Vladimír Mečiar s Václavom Klausom podpísali rozdelenie Československa.
V rokoch 2010 - 2012 bola vila finálne zreštaurovaná a jednotlivé komponenty a detaily takmer na sto percent dotiahnuté podľa Miesových návrhov a fotografií z roku 1930. Zaujímavosťou je, že aj veľké sklá na zasúvacích oknách sa dali urobiť na základe rozboru úlomku skla nájdeného z pôvodných okien. Rovnako sa znovuvytváralo aj autentické linoleum, reštaurovali sa drevené obklady, ktorých ukradnutú časť našli náhodou v jednej školskej jedálni v Brne surovo pritlčenú na stenu. Vila našla po mnohých rokoch svoj pokoj.
Vtedajší slovenský a český prezident Ivan Gašparovič a Václav Klaus vo vile Tugendhat v roku 2013. Foto: TASR
To je krása, to je pravda
Stojím uprostred travertínového schodišťa a dotýkam sa točeného kovového zábradlia. Kráčam po špeciálnom linoleu, pozriem sa von cez obrovské okná, ktoré stlačením jedného gombíka vchádzajú do zeme. Okolo mňa nie je jediné umelecké dielo, na stene nevisí jediný obraz. No dom, uprostred ktorého stojím, je umením samým. Predstavím si tu Gretu, Fritza a deti. Čulý ruch, ktorý vládne okolo. Pozriem sa pred seba a vidím panorámu Brna. Absolútna harmónia, dokonalosť, Boh sa skrýva v detailoch. Pokoj, priestor, všetko je tak, ako má byť. Nadýchnem sa zhlboka. To je krása, to je pravda.
Vila Tugendhat, detail terasy. Foto: David Židlický
Prečítajte si aj Farebná šeď alebo ako sme si tu štýlovo žili
