|
Na knihe Divoké kone pracovala Andrea Coddington niekoľko mesiacov. Najskôr si musela pozrieť všetkých 92 častí prvej série, od prvej po poslednú minútu, následne si prečítať námet, 92 príbehových osí a 92 stostranových scenárov... Andrea je povestná skvelou prípravou na svoje knihy a nič nenechala na náhodu ani pri Divokých koňoch. Ponorila sa do príbehu, vcítila sa do jednotlivých postáv a postupne prenášala televíznu rodinnú ságu do knižnej podoby.
„Zachovala som hlavnú dejovú líniu, ktorú som rozvila po svojom… ale zase tak – aby sa v nej našli nadšenci Divokých koní, ale aj tí, ktorí seriál napríklad nepozerajú. Je to naozaj zaujímavé a pútavé. Kniha je úplne niečo iné ako scenár,“ povedala Andrea Coddington v prvom rozhovore o knihe pre webzin LepšíDeň.sk.
Možno si ešte spomínate na príchod mladej kaskadérky Hany na statok Holzmanka. V jeho majiteľoch vyvoláva spomienky na obdobie z konca druhej svetovej vojny, keď ešte patril rodine karpatských Nemcov. Holzmannovci koncom vojny utiekli pred drancujúcimi Rusmi a viac o nich nik nepočul. Ich majetok sa zákerným spôsobom dostal do rúk človeka, ktorý sa pre moc a peniaze neštítil vraždiť. Šíri okolo seba nenávisť a potvrdzuje, že kto raz zabil, zabije znova.
Iba on vie, že Holzmannovci nikdy živí krajinu neopustili. Hoci je presvedčený, že niet svedkov jeho dávnych zverstiev, veľmi sa mýli. Jedným z nich je stará pomätená Benčíčka. Tou druhou dcérka Holzmannovcov, ktorá v túžbe po poslednom objatí s detskou láskou Albertom zoskočila z unikajúceho koča, a odvtedy sa po nej zľahla zem. Pravda však vždy vyjde na povrch a zdá sa, že vinníkov ani po mnohých desaťročiach neminie spravodlivý trest.
Divoké kone sú na slovenské pomery najvýpravnejší seriál, nakrúca sa aj v exteriéroch, nielen v štúdiách. Je to herecký koncert známych a vynikajúcich hercov, a celkovo zo seriálu cítiť mravčiu prácu scenáristov. Andrea Coddington to dokázala a v knihe Divoké kone zachovala rázovitosť postáv, jedinečnosť prostredia a sympatického ducha celej rodinnej ságy, ktorá sa točí okolo lásky a nenávisti.
Knihu pokrstia už túto nedeľu 13.septembra o 16:30 v Bratislave pri OC Eurovea. „Keďže Albert Závodský stále všetkých núka domácou slivovicou v jeho správcovskom dome, priala by som si, aby herci knihu Divoké kone práve tak pokrstili,“ dodala v spomínanom rozhovore obľúbená autorka. Určite príde Leopold Haverl, Anna Javorská, Juraj Kemka, Ivan Romančík, či Lujza Schrameková.
Začítajte sa do novinky Divoké kone od Andrey Coddington:
Koniec vojny, 1945
Na Holzmanke, rozľahlom statku karpatského Nemca Jurgena Holzmanna, chlapa s dobrou dušou a rovným chrbtom, sa odjakživa chovali kone. S láskou sa o ne staral obetavý správca Dušan Závodský so svojím bratom Osvaldom a rodinou.
V ten osudný deň tam bolo nezvyčajne rušno. Vojna sa blížila ku koncu, všetci na majeri vrátane koní a ostatných zvierat ju prežili ako-tak v pokoji, pod ochrannými krídlami svojho pána. Teraz sa však približoval nepriateľ, ktorý ničil všetko, čo sa mu postavilo do cesty. V očiach zakalených vodkou sa Rusom zračila nenávisť. Ku každému, ale predovšetkým k Nemcom. Tých bolo treba postrieľať ako zajace, jedno, či boli dobrí alebo zlí. Na udeľovanie milostí alebo palcov smerujúcich k zemi nikto nemal čas. Ruskí osloboditelia už vôbec nie.
Statoční ľudia splašene pobehovali po majeri, nevedeli, či majú skôr ratovať seba, kone alebo zvyšky majetku. Rusi postupovali, plienili, ničili a vraždili rýchlo. Nič im nebolo sväté.
Jurgenovi Holzmannovi a celej jeho rodine – krásnej manželke Gréte, synovi Erichovi a maličkej Margarétke – išlo o život. Pred drancujúcimi, znásilňujúcimi Rusmi by ich nezachránilo nič, ani prosíkanie, ani rodinné šperky. Nič. Nikoho by nezaujímalo, že neboli súčasťou vraždiacej nacistickej mašinérie a napriek hrozbe smrti ukrývali cez vojnu židovku.
Všetci si veľmi dobre uvedomovali vážnosť a hlavne neúprosnosť situácie.
Inej cesty ako úteku z domova pre Holzmannovcov nebolo. Aby sa im podarilo dostať do bezpečia, museli by nad nimi stáť všetci svätí.
Noblesná dáma Gréta Holzmannová plakala. Prosila manžela, aby z majera uprostred Malých Karpát čo najrýchlejšie ušli. Nikdy jej na majetku nezáležalo, nedal sa už zachrániť. Vedela iba, že ak ich zabijú, bude im nanič.
Nechcela zomrieť, šialene sa bála o svoje maličké deti.
Išlo jej iba o ne.
Za Margarétku a Ericha by položila vlastný život.
Oblečená do čiernych dlhých šiat, v ktorých vynikla jej štíhla postava, pôsobila nenápadne a krehko. Na hlavu si nasadila čepiec. Hoci jej zakrýval tvár, červenala sa, lebo stále cítila prenikavý pohľad Osvalda Závodského. Od posledného incidentu sa jej paholok vyhýbal, bez slova poslúchal príkazy pána Jurgena, mechanicky vykonával svoju prácu. Gréta však vedela, že nezabudol.
Neodpustil.
Nenávidel...
Na Grétu Holzmannovú mal Osvald ťažké srdce. Dvoril jej a raz sa dokonca odvážil prísť za ňou s návrhom. Prekvapil ju na priedomí vily s kvetmi. Vyznal jej lásku, povedal, že ju miluje a nemôže bez nej žiť. Keď ju násilne pobozkal na ústa, Holzmannová sa mu vytrhla, spakruky mu strelila zaucho a nazvala ho kočišom, ktorý patrí do stajne. Tú hanbu nikdy nerozdýchal.
Osvald s červeným lícom, čo ho ešte dlho štípalo, a s dolámanou kyticou lúčnych kvetov pribehol do chalupy k Benčíčke. K židovke, ktorú Holzmannovci ukrývali. Osudom ťažko skúšané dievča sa len zázrakom zachránilo, schované v močiari, keď jej rodinu nacisti odviezli do lágra. Ich čakala istá smrť, ju v lesnej chalúpke pomalé umieranie. Láskavý Jurgen jej vždy po niekom poslal jedlo, iba preto sa v strachu o život a v smútku za rodinou dočkala konca vojny. V nejakom prekvapujúcom pude sebazáchovy sa dokonca zaľúbila. Do toho najhoršieho z najhorších. Osvalda Závodského.
Zastal uprostred izby, kyticu hodil prekvapenej dievčine na drevený bielizník a bez slova si rozopol nohavice. Nešetrne ju strhol k sebe, bozkával a vyzliekal. Sotil ju na posteľ, zvalil sa na ňu, vyhrnul jej sukne. Benčíčka cítila jeho nástojčivosť a násilníckosť. Zneužitím nevinného, osudom trápeného dievčaťa si Osvald chcel vybiť zlosť na Holzmannku. Keď Benčíčku opakovane znásilňoval, po lícach jej stekali slzy.
Deväť mesiacov nato sa im narodil syn.
Plod znásilnenia, živý dôkaz Osvaldovho zlyhania.
Osvald nechal Benčíčku vytrápiť sa, zakrýval jej ústa, keď pri pôrode revala od bolesti. Na moment, keď si v náručí držala syna, na ten krátky okamih šťastia nikdy nezabudla. S láskou mu ho podala, aby sa s ním potešil. Osvald jej novorodenca zabaleného iba do ľanovej deky vzal. Chcel ho utopiť v jazere, pochovať jeho telíčko na dne močiara, ale nedokázal to. Položil ho k stromu, dúfajúc, že bezbranné dieťa neprežije viac ako pár hodín.
Vtedy sa Benčíčka od šialeného smútku zbláznila...
Synovi dala meno Jákov.
Po otcovi, ktorého jej odvliekli do lágra.
Pri živote ju držala len nádej, že ho raz v živote uvidí, poláska a povie mu, že ho celý život ľúbila.
Prečítajte si aj Aké tajomstvá skrýva zdanlivo pokojné mestečko?
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
