|
Fenka vlčiaka Teksa pribehne celá mokrá, lebo od rána prší. Ňufák má zelený od ihličia, ktorým sa predierala v lese. Spokojne si ľahne na verandu a uloží sa k spánku. Na chvíľu ešte zdvihne hlavu, keď sa k nej prikráda mačka, ale dlho jej pozornosť nevenuje. Je zvyknutá, že si k nej ľahne a spolu zaspia. “V Borsukách je taký pokoj, že aj pes s mačkou žijú v harmónii,” smeje sa Zbigniew Aftaruk, majiteľ štýlovej vidieckej usadlosti uprostred lesa v poľských Borsukách, asi 140 kilometrov od poľskej Varšavy.
Teksa a mačka v Borsukách. Foto - Dwor Zascianek
Podleské vojvodstvo: Žiadna masová turistika
Na pokoj si tu zvyknete okamžite. Po 830 kilometroch cesty z Bratislavy vás v Podleskom vojvodstve ohluší ticho lesa, útulné drevené chalupy a nekonečná pohostinnosť majiteľov.
“Nechceme tu veľa turistov, na bookingu nás ani nenájdete. Toto krásne miesto nie je určené pre masovú turistiku,” prekvapí nás vyhlásením majiteľ usadlosti v Borsukách. “Ak by prišlo veľa hostí, nevieme sa im venovať tak, ako teraz vám,” vysvetľuje Zbigniew Aftaruk.
Slow food v Borsukách. Foto - Dwor Zascianek
Pozýva nás k prestretému stolu na dvore, kde nám jeho dcéra podáva obed s niekoľkými chodmi. Údená šunka, špargľová polievka, pečená hus s prílohou, poleva na zmrzline i niekoľko druhov domácej pálenky - to všetko si domáci urobili sami. “Pohostinnosť je u nás najdôležitejšia. Starostlivo tu pestujeme náš slow food. Učíme sa vychutnávať produkty od miestnych farmárov a oživujeme staré recepty. Aj dnes ochutnávate recepty mojej mamy a starej mamy,” dodáva zanietene Zbigniew, ktorý sa v gastronómii vyzná. Dlhé roky viedol v Podlesí reštauráciu.
Zbigniew Aftaruk. Foto - autorka
Podleské vojvodstvo: Borsuky zmenili Ele život
V Borsukách mali s manželkou a tromi deťmi najprv iba vlastnú chalupu, kam chodili na víkendy. Neskôr k nim začali chodiť známi a potom známi ich známych, tak začali izby prenajímať. Keď to nestačilo, vzali si úver a zrekonštruovali neďalekú usadlosť. Tú, kde teraz hodujeme. Zmenila život celej rodine, zvlášť manželke. “Ja som 20 rokov pracovala ako zubná technička, práca sa mi páčila a nechcela som ju meniť. O chalupu a prenajímanie izieb sa staral manžel a personál z jeho vtedajšej reštaurácie,” hovorí Ela Aftaruk.
Udialo sa však viacero zásadných zmien. “Zlomila som si nohu a na istý čas som vypadla zo zamestnania. Ako 40-ročná som porodila syna, naše tretie dieťa a išla som na materskú. V tom čase došlo v zdravotníctve k radikálnym zmenám. Vrátiť sa k pôvodnej profesii nebolo po takej dobe ľahké, navyše by to znamenalo založiť si živnosť a investovať do zubnej techniky peniaze,” vysvetľuje Ela, keď stojíme v krásnej staromódnej jedálni, ktorú sama zariaďovala.
Usadlosť v Borsukách. Foto - autorka
A tak sa rozhodli, že peniaze dajú do agroturistiky v Podlesí a Ela zmenila profesiu. “Práca v turizme nie je jednoduchá, ale veľmi ma teší. Odišli sme síce z mesta na dedinu, ale rozvíjam sa tu viac. Prídu noví ľudia, svet príde za nami, a oni nás nútia sa stále zlepšovať. Chodíme po svete a na školenia, stále sa učíme,” hovorí.
Je veľmi spokojná. Zbavila sa aj zlého sna, ktorý ju roky prenasledoval. “Neustále sa mi snívalo, že idem po chodbe a neviem nájsť izbu, kde bývame, nepamätám si jej číslo a neviem sa vrátiť. Odkedy pracujem v Borsukách, nikdy som ten sen už nemala,” usmieva sa, keď sa s nami lúči.
Ela Aftaruk. Foto - autorka
Podleské vojvodstvo: Vinica a pivovar
Z usadlosti sa výletnou loďou presúvame po divokej rieke Bug do dediny Mielnik. Užívame si čistý vzduch po daždi a obdivujeme nádhernú panenskú prírodu. Mielnik bol v 16. storočí jedným z najvýznamnejších obchodných miest v Podlesí, dnes tu žije necelá tisícka obyvateľov. Ruiny kostola, malebné drevené domy na prenájom i nádherný výhľad z kopca vedľa tajomného cintorína na okolitú prírodu a divokú rieku Bug sú jedinečné. Na konci obce je ekologická farma, na ktorej Mikolaj Korol s partnerkou vyrábajú víno.
“Je to jediná vinica v tomto regióne, kde málokto pije víno. Ale je tu unikátna vegetácia a mikroklíma,” vysvetľuje zanietene Mikolaj Korol. Víno si dlhé roky vyrábal doma sám, prvých 20 viníc zasadil v 2015. V roku 2011 už vysadil 900 viníc z Nemecka a tešil sa z toho, ako sa v úrodnej pôde ujali. Dnes spolu s partnerkou obrábajú 6 hektárov viníc a pri ochutnávke nám ponúka špecifické biele, ružové i červené vína. “Tento čerevný regent získal pred týždňom zlatú medailu,” hovorí Mikolaj Korol, keď nám dáva ochutnať ocenené víno a ukazuje nám farmu, kde ponúka ubytovanie a robí ochutnávky vína pre turistov.
Pivo BroVca. Foto - broVca
Pre tento región nie je typické víno, ale pivo. Asi 30 kilometrov od vinárstva je pivovar, ktorý funguje len rok a veľmi sa mu darí. “Už si na seba zarobíme, dodávame pivo do pubov po celom Poľsku,” hovorí mladý majiteľ pivovaru Tomasz Michalski. Odišiel z veľkej technologickej firmy a začal sám vyrábať pivá. Dáva nám ochutnávať ovocné pivo s maracujou, kvasinkové i čierne, ktoré ešte stále zreje. Je to iná chuť, na akú sme zvyknutí doma, o to viac jej majiteľ vyzdvihuje kvalitu a kritizuje veľké pivové značky a ich masovú výrobu. Aj on si najprv svoje produkty vyrábal doma sám a dnes podniká vo veľkom štýle, hoci len s priateľkou a jedným zamestnancom.
Všade, kam prídeme, ponúkajú miestni produkty, ktoré si najprv robili sami pre seba v malom. Druhým teraz vo veľkom ponúkajú to, čo im samým chutí najlepšie. A nikdy neponúkajú málo, odmietať tu nie je jednoduché.
Bielovežský národný park. Foto - autorka
Národný park, do ktorého človek nezasahuje
Podleské vojvodstvo, kde žije milión dvestotisíc obyvateľov, je neobjavený raj. Veľa vecí je tu ešte pôvodných, človekom nedotknutých. Na hraniciach Podleského vojvodstva s Bieloruskom objavujeme ráno o piatej Bielovežský národný park, ktorý je od roku 1979 súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pozrieť si ho môžeme iba so sprievodcom či strážcom parku po vyhradenom chodníku. Prekvapí vás, ako si vie príroda poradiť so škodcami i globálnym otepľovaním, ak do nej nezasahuje človek. “Nerobíme nič, iba pozorujeme, ako sa príroda správa a ako reaguje. Jedine, ak padne strom uprostred chodníka, posunieme ho tak, aby nezavadzal. Mŕtvy strom má svoj význam, je potravou pre bobrov a zázemím pre rôzne huby. Aj smrť má v lese svoj význam,” hovorí náš sprievodca o piatej hodine ráno, keď sa les iba prebúdza. Globálne zmeny ho menia, ale neničia. “Niektoré stromy zahynuli, ale na ich mieste vyrástli iné, ktorým táto klíma vyhovuje,” dodáva.
Do lesa ideme skoro ráno, lebo dúfame, že zazrieme stádo zubrov, ktorému sa tu podarilo prežiť. V národnom parku šťastie nemáme, ale v neďalekej ZOO si niekoľko zubrov môžeme vyfotiť.
Zubre v Podleskom vojvodstve. Foto - autorka
Podlesie - druhé Toskánsko
Podleské vojvodstvo ešte zahraniční turisti neobjavili, chodia sem hlavne Poliaci. “Chceli by sme, aby sa z Podlesia stalo druhé Toskánsko. Nemáme tu architektonické skvosty ako má Paríž, ale turistom ponúkame prírodu, pohostinnosť, jedlo, atmosféru a hlavne srdečných ľudí,” hovorí Justína Paluch, ktorá sa po ôsmich rokoch cestovania vrátila späť do Podlesia a chce, aby ho objavil aj svet. Pôsobí ako koordinátorka v dvoch združeniach: v Lokálnej turistickej organizácii, ktorú otvorili koncom minulého roka, aby propagovala tri regióny: Podleské, Mazovské a Lubelské. A koordinuje aj združenie miestnych producentov a podnikateľov. “Nikto nepríde len za jedným z nich preto je potrebné, aby sa spájali a spoločne núkali turistom zážitky a kvalitu,” hovorí Justina Paluch, ktorá sama vyrába domáci jablkový džús.
Senkáč, poľský ručne robený trdelník, a domáca pálenka. Foto - autorka
