Po večeroch na internete klikám po portugalských plážach, rybárskych mestečkách, prezerám si farebné nízke prímorské domy a apartmány na dovolenkový prenájom, vyberám podľa stoličiek na kamenných terasách v tieni, prechádzam cez fotografie interiérov, obdivujem nábytok, okná, pozerám, či okenice sú drevené a aké výhľady sú z terasy. Predstavujem si, že na tej terase sedím a pijem kávu. Odkazy na niektoré webstránky si archivujem, poviem si tento dom, toto miesto, tento hotel. A potom od počítača vstanem a idem kontrolovať úlohy, spratať kuchyňu, naháňať deti do vane, do postele. Viem, že na dovolenku najbližšie mesiace nepôjdem. Tú polhodinu som však už takmer v Portugalsku bola a dodalo mi to energie na celý večer.

Inokedy si zas predstavím výlet do Filadelfie. Mám v hlave mapu mesta, jeho sympatické štvrte, aj parky, aj autobusové linky do Ithacy mám zistené. Poviem si mestečko Alberobello v Taliansku. Vygúglim ho, zorientujem sa v možnostiach ubytovania, popozerám miestne reštaurácie a kaviarne, poviem si tu áno, tam nie. Popredstavujem si to tak intenzívne a reálne, že mám pocit, že som už takmer tam.

Zautomatizované ranné pohyby. Rovnaké počty krokov v kuloároch metra, každý deň to isté tempo chôdze, v rýchlosti zachytávam obsah farebných plagátov po stenách. A hoci viem, že môj voľný čas je raritou, hoci viem, že najbližšie víkendy budú vyplnené ako zvyčajne varením, trhom, hudobnou, hádzanou, učením a žehlením, pomyslím si, že pôjdem na tú výstavu malieb kytíc v múzeu Eugène Delacroix. Pôjdem aj na deň keramikárov v záhrade súkromného ateliéru v Antony. Aj na balet Onegin do Opery Garnier. Poviem si, že večer kúpim lístky. Medzi zastávkami Denfert-Rochereau a Montparnasse rozmýšľam, aké šaty si oblečiem a v hlave si ich zladím s topánkami a kabelkou. Naozaj tam chcem ísť. A hoci už tak trochu tuším, že nepôjdem, aj tak mi to zlepší náladu cestou do práce.

 

Prečítajte si

Francúzska kaviarenská dôvera

 

Takýmto spôsobom viem aj šetriť. Srdce mi veľmi zapiští za šatami vo výklade, aj za čiernymi čižmami a hnedým kašmírovým dlhým svetrom. Vojdem do obchodu, dotknem sa látky, vyskúšam, pokochám sa v zrkadle. Niekedy kúpim a niekedy si tú vec len na chvíľku v predstavách osvojím. Po chvíli sa vrátim do reálneho sveta a poviem si, že vlastne mám podobný sveter už doma a že nové čižmy nepotrebujem.

Občas, po dlhých rokoch, sa niektoré sny zrealizujú. Uvidela som výrobňu aj múzeum porcelánu v Limoges, jedla sušené slivky plnené krémom v meste Agen, prechádzala sa po starých uliciach mesta Sarlat, dotýkala sa katalánskej keramiky. Cez zachytené úlomky zážitkov, zhliadnuté fotografie, prečítané články a knihy, cez to, čo mám v predstavách a čo možno ani neexistuje, snívam o Seville, Porte, Neapole a sicílskych plážach. Možno sa niektoré ešte zrealizujú, väčšina nie.

Marcel Proust napísal, že môže sa stať, že práve kvôli skutočnosti začneme nenávidieť predstavy a sny, ktoré sme tak túžobne dlhé roky pestovali. Možno predstava, že snáď raz by to mohlo vyjsť je v živote to najkrajšie.

 

Prečítajte si aj Odkazy z rodičovských