Do Tbilisi som priletela v roku 2008. Iba pár mesiacov po krvavom konflikte medzi Ruskom a Gruzínskom. V krajine vtedy pretrvával strach a obavy o budúcnosť. Po pravde, pred cestou som veľa o Gruzínsku nevedela. Rodičia najlepšej kamarátky si pred mojim odchodom akurát tak spomenuli na svoju prvú spoločnú ROH dovolenku v prímorskom Batumi. Čudovali sa, že chcem stále miesto na Univerzite Karlovej v Prahe vymeniť za trojročný pobyt v tejto bývalej sovietskej republike. Ja sama som vtedy ani netušila, že si Gruzínsko zamilujem viac, ako akúkoľvek inú krajinu. No poďme pekne po poriadku.

 

Republic of Georgia, nie Georgia 

V odletovej hale pražského letiska som sa prvýkrát v živote stretla s gruzínčinou, ktorá je v štáte oficiálnym jazykom. Pozorne som sa započúvala do rozhovoru dvoch mladých Gruzínok, a zistila, že má veľa hrdelných hlások. Už vtedy som si uvedomila, že naučiť sa ju zrejme nebude ľahké. Spoliehala som sa na to, že ma moja znalosť ruštiny a angličtiny zachráni. Po takmer štvorhodinovom priamom lete som šťastne pristála na modernom letisku NovoAlexejevka v Tbilisi, nápadne pripomínajúcom letiská v Turecku. Neskôr som sa od priateľky dozvedela, že im ho Turci pomohli vystavať. Prílety boli kvôli bezpečnosti naplánované na skoré ranné hodiny, takže som ľutovala, že z okna lietadla neuvidím majestátny Kaukaz. Pár minút po pristáti nás už vítali trochu ospalí gruzínski colníci krátkou vetou v angličtine:” Welcome to Georgia!” Pár dní pred plánovanou cestou som si uvedomila, že v korešpondencii s mojimi priateľmi z Ameriky musím byť presnejšia a písať Republic of Georgia. Viacerí si totiž mysleli, že odlietam na tri roky do južanského amerického štátu Georgia.

Dostala som do pasu ďalšiu pečiatku, a presunula som sa zistiť či z Prahy dorazili aj moje kufre. V príletovej hale v Tbilisi ma síce nikto nečakal, no zohnať taxikára nebol žiaden problém. Muži do hlavného mesta prišli z dedín dúfajúc, že taxikárčením si ľahšie zarobia na živobytie. Mnohí z nich sa ocitli v meste prvýkrát, takže sa v ňom ťažko orientovali. Gruzínske lari (GEL) som si plánovala zameniť až po príchode, tak som rýchlo hľadala v peňaženke doláre. Kolega z Ilia State University mi dal pred príchodom veľmi cennú radu:,, Najprv si zjednaj cenu, a až potom nasadni do auta! Ak Ťa odmietne jeden, tak vždy máš okolo seba ďalších, ktorí budú veľmi radi, že ich služby využiješ“. Taxikárov v tom čase bolo v hlavnom meste ako húb po daždi, tak ako aj pouličných zmenární.

Taxikár síce nadhodil sumu omnoho vyššiu, než je bežná taxa z letiska, o ktorej mi kolega hovoril, no keď som zdvorilo poďakovala a chcela skúsiť šťastie u iného, znížil ju na polovicu a ochotne zobral moju batožinu do svojej Felície. Ak by ste očakávali, že Gruzínci jazdia v ojazdených Ladách či Nivách, tak ste na omyle. Na cestách jazdilo veru všetko čo malo kolesá, no a na hlavnej Rustaveli ulici v štvrtiach Vake a Vera človek videl viac luxusných aut, než v Amerike. Neskôr som pochopila, že mnohí Gruzínci, tak ako aj Arméni si na dobré auto potrpia viac, než na bývanie. Po prvom týždni som si všimla, že aj miestna polícia jazdí na nových Škodovkách. Práve spôsob jazdy bol pre mňa prvým kultúrnym šokom. Keď taxikár pridal plyn, tak som len zavrela oči dúfajúc, že tú divokú jazdu nejakým zázrakom prežijem. Po čase som zistila, že sa až tak obávať nemusím, aj keď na pozore som sa mala neustále. Šoférovanie bolo skôr o zručnosti a skúsenosti ako o nejakých pravidlách cestnej premávky. Domorodci intenzívne stláčali klaksóny, aby upozornili, že sa obchádzajú.

Dopravné zápchy, nedôkladné orientačné značenie, či hlasné trúbenie áut boli na dennom poriadku, no dopravných nehôd veľa vidieť nebolo. Šoféri sa stále niekam ponáhľali aj napriek tomu, že nezamestnanosť tu  bola veľká. Taxikár ma už na letisku zaskočil otázkou, či viem, kde ten hotel, do ktorého chcem ísť, vlastne je. Nesmierne sa divil, keď som v aute hľadala bezpečnostný pás, aby som sa pred jazdou pripútala. Vtedy, ešte v krajine neexistoval zákon nariaďujúci bezpečnostné pásy používať. Neskôr, keď vstúpil do platnosti, tak si mnohí veľmi ťažko zvykali. Naučili ich to len mastné pokuty. Do hotela sme nakoniec šťastne dorazili, aj keď sme sa asi štyrikrát v spletitých uličkách zastavili, a takmer nemali koho vzhľadom na skorú rannú hodinu na cestu opýtať.

 

Taxikár Zura miluje ČSSR

Taxikár Zura sa okamžite zaujímal odkiaľ sama cestujem. Keď som povedala, že z Prahy, tak zjavne ožil a v hnedých očiach sa mu zjavili šibalské ohníčky. Nadšene hovoril o podpultových klobáskach z ČSSR, krištáľovom lustre, ktorý si jeho manželka priniesla z dovolenky v Karlových Varoch aj o filme Rača, láska moja, ktorý sa striedavo nakrúcal na Slovensku aj v Gruzínsku. Dozvedela som sa, že je kultovým filmom. Poznajú ho všetky vekové kategórie vrátane detí a každá miestna televízia ho dodnes často vysiela. Hitom sa stal aj soundtrack k filmu. Ide o príbeh, ktorý spojil slovenskú a gruzínsku Raču.

Dve vinárske oblasti, ktoré prepojila nielen láska k viniču a vínu, ale aj láska dvoch mladých ľudí Slovenky Dariny (hrala ju populárna česká herečka Andrea Čunderlíková ) a Gruzínca Zaura (Badri Kakabadze). Film mal hviezdne herecké obsadenie. Gruzínci tvrdia, že víno sa u nich narodilo. V krajine sa dodnes pestuje viac ako päťsto pôvodných odrôd vinnej revy. Oblasť Rača na severozápade udržiavala počas éry Sovietskeho zväzu družbu s niekdajšou slovenskou dedinou Rača (dnes je to bratislavská mestská časť). V minulom roku sa štáb gruzínskej televízie Rustavi 2 vybral po stopách spomínaného filmu aj na Slovensku.

 

Vitálny režisér Temuri

Počas môjho života v Tbilisi mi skrsla v hlave myšlienka vyhľadať režiséra filmu. Zistila som, že ho režíroval slovenský filmový a televízny režisér Jozef Medveď a veľmi populárny gruzínsky filmový režisér Temuri Palavandišvili. Jozef Medveď sa už, bohužiaľ, veľkej popularity filmu ,,Racha, chemi sikvaruli” (názov filmu v gruzínčine) nedožil, ale režisér a vysokoškolský pedagóg Temuri Palavandišvili (na snímke autorky) nápad stretnúť sa a na nakrúcanie zaspomínať nadšene uvítal. Prekvapil ma nielen svojou úžasnou vitalitou, výbornou pamäťou, ale aj fotkami z nakrúcania filmu, ktoré si na stretnutie priniesol. Režisér pochádza zo slávnej umeleckej rodiny. Na konte má sedem celovečerných filmov, dva dokumentárne filmy a päť krátkometrážnych filmov.

 

 

Dlhé roky bol riaditeľom štátnej televízie. Ako vysokoškolský pedagóg sa snaží svojim študentom vštepovať, aby pri hraní boli prirodzení, nič nepredstierali a snažili sa byť sami sebou. Aj napriek svojmu pokročilému veku má ešte veľa plánov, ktoré by rád zrealizoval. Temuri Palavandišvili sa so mnou rozlúčil pekne po slovensky: “Dovidenia”. Aj vďaka tomuto stretnutiu som sa v Gruzínsku cítila takmer ako doma.