|
Pravdepodobne nie ste ako ja a už niekoľko dní viete, že v uplynulých týždňoch na nás padal saharský piesok. Priznávam, dozvedela som sa to len včera, čím sa opäť raz naplnila veta, ktorú povedala jedna moja priateľka: Ty sa o konci sveta dozvieš až po roku od dňa, keď nastal. No áno, mám svoju bublinu, svoju slonovinovú vežu.
Občas z nej vyleziem, ale dosť rýchlo a rada sa do nej vraciam. Je to dobre? Zle? To záleží na uhle pohľadu. Napríklad, bublina mi ešte v pondelok dovolila žasnúť nad tým, že odrazu je všetko zahalené žltým popraškom. Áno, ľutovala som alergikov, ale zároveň som sa bublinoidne tešila z toho, že v meste, kde žijem, pribudlo toľko rastlín! Veď aký iný pôvod mohol mať ten poprašok, ak nie peľový? Tešila som sa, že správy o nekontrolovanom rúbaní stromov v lesoch, mestských uliciach, parkoch či premenách trávnikov, kvetových záhonov na parkoviská, že takéto správy sú prehnané a zveličené.
Prečítajte si
Videla som to inak, úplne živo: Slovensko zasypané kvitnúcimi rastlinami všetkého druhu, Slovensko zelené, svieže, šťavnaté, so vzduchom tak voňavým, ako len jar vie namiešať. A potom prišiel niekto a sucho oznámil, že tým popraškom nie je peľ, ale saharský piesok. Ktorý môže byť nebezpečný! Rádioaktívny. Chemicky kontaminovaný. Vražedný. Piesok, ktorý nám popadá na hlavy, do jedla, dostane sa nám do mozgu, do krvi, spôsobí strašné choroby, mutácie, šialenstvo... Bolo toho toľko, že som veľmi rýchlo opäť vybehla po schodoch svojej slonovinovej veže a zazipsovala plášť bubliny. Teraz si môžem predstavovať vlastný saharský piesok. A krajinu, z ktorej ho navialo. Oblé duny, neskutočné farby, ktoré sa menia západom a východom slnka. Drobné čiastočky Sahary, nekonečného priestoru...
P.S.: „Nič sa nepýtajte. Len si predstavte vežu. Alebo nie – stačí schodisko. Iba schodisko. Schodisko vedúce do výšky. Len tak bez stien a bez cieľa. Točité schodisko. Mierne zošľapané a možno aj trochu naklonené na stranu...,“ napísal spisovateľ Peter Krištúfek v poviedke Siedme nebo. Zatiaľ ešte stále bublinoidne nedokážem uveriť, že už sa nikdy nedozviem, ako by pokračoval jeho príbeh. A úplne nebublinoidne je mi z toho smutno.
