A vás zopár, čo ste ostali, pozdravujem. No, ono to bolo tak, sedeli sme minule u kamošky, popíjali kávu, deti (tej mojej kamošky) sa hrali, lepšie povedané liezli všade možne, kričali, tancovali, tešili sa, plakali i mrnčali. Klasika. Deti nepotrebujú oficiálnu párty, oni si ju urobia. A nato prišiel manžel, ktorí nás na chvíľu „odbremenil.“ Akože deti pozbieral, umyl, uložil a my sme klábosili ďalej. Hovorím jej, Mati, to máš super, že ti tak pomáha. A vymenovala som množstvo kamarátok a ich historiek o tom, ako na nich manžel väčšinu času kašle. Lebo mám aj také, čo sú totálne závisle od muža a ten, keďže sa správa ako kretén odkedy majú dieťa, na nich kašle. A dieťa má len na fotkách na facebooku.
Vráťme sa však k pomáhaniu. Táto moja kamarátka sa do mňa trošku pustila. Že aké POMÁHA. Veď to je aj jeho dieťa, je to naše dieťa a MY POMÁHAME nášmu dieťaťu. Nie on mne, s tým, že „za mňa“ prebalí dieťa, navarí „za mňa“ obed. Aká pomoc? Toto je spolupráca, tak to má fungovať. Neznášam názor, že manžel mi pekne pomáha. Že manžel má pomáhať. To nie je pomoc. To je výchova. Ako som tam tak sedela v obývačke zasypanej hračkami, plienkami a kvetmi, uvedomila som si, že mala neuveriteľnú pravdu.
Nie je žiadna feministka, je to šikovná a silná baba, lebo to, čím si prechádza pri svojom dieťati s autizmom, to by nedal hocikto. Ale v živote sa mi na to nesťažovala, neplakala, nenadávala. Ale nie o tom som chcela. O tom, že verím, že tento blog si prečíta aspoň dva a pol chlapa a že si uvedomí, že to nie je pomoc žene. Že je to pomoc a výchova dieťaťa.
