|
Pomalé kroky po vale pri Váhu nahradilo frenetické ponáhľanie sa po parížskych bulvároch. Prvé dni si ťažko zvykám na to, že opäť som bábkou, ktorej špágaty poťahuje dav. Všetci do mňa narážajú, hoci sa všemožne snažím stále sa prispôsobovať, brzdiť za chrbtom človeka predo mnou, zrýchľovať, keď sa uvoľní niekoľkocentimetrový priestor, prešmykovať sa popri stenách, kdečo a kdekoho obchádzať, predbiehať.
Opäť sa držím potom premastených tyčí v metre, nachádzam si svoj potrebný životný priestor na kráčanie, na držanie sa, na dýchanie. Keď chcem stáť, dav ma tlačí ďalej, keď sa ja ponáhľam, prispôsobujem sa krokom druhých.
Turisti z emirátov na desať dní
Bryndzové halušky, perkelty a fašírky so zemiakovou omáčkou vystriedali ustrice Saint Jacques a vyprážané krevety na niekoľkých listoch šalátu. Vineu a kofolu nahradili bublinky minerálky. Prihovorenia na ulici „Ideš na rýnok Mariška?“ nahradili trojhodinové kvetnaté reči okolo tej istej témy. To isté povedané desiatimi rozličnými spôsobmi, neustále dokazovanie bohatosti slovnej zásoby a štylistických kapacít.
Po príchode z dovolenky, v pondelok ráno cestou do práce mi v metre oči padli na článok o tom, ako sa Francúzsko snaží prilákať bohatých turistov, hlavne zo Spojených arabských Emirátov. Takých, čo prídu aspoň na desať dní, takých, ktorých rodina sa skladá z piatich až dvanástich členov a každý z nich minie 4000 dolárov za deň. Tých, čo chodia do reštaurácie Fouquet’s a nakupujú na Champs-Elysées tašky Louis Vuitton.
Iná dovolenka na Slovensku
Moje čerstvé pocity z dovolenky na Slovensku zastrie myšlienka, že som nevďačný turista. Že francúzska, ani slovenská, ani nijaká iná vláda zo mňa radosť nemôžu mať. Chodím po slovenských opustených, burinou zarastených kaštieľoch a kúriách, k dovolenkovému šťastiu mi stačí dobrá káva a tí moji. Nehľadám luxus, ale ticho.
Vraciam sa tam, kde krátke 40 minútové cesty na záhradu boli nekonečné. Tam, kde niekoľkoárová záhrada bola kedysi našou džungľou, nedostavaný opustený dom bol našou budúcou chatou s výhľadom na hory. Vyhľadávam clivotu za prechádzkami do veľkého lefantovského kaštieľa, ktorý bol ústavom pre respiračné choroby a dnes je v rozklade, z lavičiek, na ktorých sedávali pacienti trčia kovové pahýle, drevo sa rozpadá a prerastá cez ne žihľava.
Vraciam sa k malému kaštieľu, ktorý máme doma na mnohých malých starých fotografiách. Kaštieľ bol kedysi školou, kde bol môj starý otec učiteľom a mama tu ako dieťa bývala v učiteľskom byte. Hľadiac na záhradu okolo kaštieľa, kde mama s bratom lozili po stromoch, si myslím, že by si kaštieľ zaslúžil byť napríklad knižnicou. Poľovnícky zámoček s nadštandardným vybavením a prvkami luxusu mi pripadá neprípustný a odcudzený časom, keď mama so strýkom sa tu spúšťali po zábradlí točitého schodiska, večer pozerávali televíziu v malej školskej knižnici a prevlákali po chodbách škatule od topánok, ktoré boli postieľkami pre bábiky.
Dobre v pŕhľave
Som neefektívny turista. Nechodím po Disneylandoch a fun parkoch, ale s keksami a jablkami v ruksaku. Kde sa dá ísť peši, auto odmietam, vdychujem Váh a v pŕhľave v Lefantovciach sa cítim dobre.
Zdvihnem oči od článku o chcených turistoch, tých, čo chodia do Sephory a spia v mnohohviezdičkových hoteloch. Pán tlačiaci sa vedľa mňa v metre na mňa dýchne nesviežim dychom, otočím sa nabok a iný pán mi kýchne do tváre.
Hoci som rada, že v Paríži som doma a nie turistom, je mi smutno za mojou pre mnohých nelákavou dovolenkou, po ktorej mi zostalo pár pareníc v chladničke, tvár ošľahaná slnkom od Váhu a veľa pocitov.
