|
Nedávno som sa zúčastnila na jednom seminári, kde sedeli na slovo vzatí odborníci, ktorí sa zaoberajú pomáhajúcou profesiou. A nielen tí. Bol to zaujímavý zážitok, súbor energie rôznych ľudí, ktorý sa pretavil do slov a smiechu. Nad pravdou života. Nad otázkou, čo pre jednotlivých ľudí znamená byť šťastný, sa iste, zamyslel každý sediaci v sále. Odpovede boli rôzne. Jeden odborník povedal, že je pre neho najdôležitejšie pomáhať druhým. Asi každý čakal, podľa toho, čo sa dnes masívne prezentuje, že odpovie inak. Že sa rozhovorí o tom, aké je skutočne dôležité byť šťastný sám so sebou, v sebe. A že ak sme šťastní my, tak potom sa táto energia rozprestiera ďalej....
Padli aj pripomienky typu: Nemôžeš predsa pomáhať, ak by si nebol šťastný. Žijeme v dobe, kde sa hýria knihy o motivácií a dýchajú nám na krk teórie o zdravom egu a o láske k sebe samému. Sú to perfektné veci. Viem to. Lenže vždy si spomeniem na tú správu v televízií, hoci nepozerám televízne noviny, nezarazila som na šokujúcu správu. Vlastne to ani nebolo šokujúce. Možno smiešne, tragikomické, v každom prípade bizarné. Reportáž bola o žene, ktorá vyskočila z okna. Ako tam ležala na zemi a bola si len tak mŕtva, okolo nej ležali jej zbrane. Tie ktoré ju zabili. Motivačné knihy. Aj v duchovnej ceste môžete byť vlastne len na križovatke vlastného presvedčenia, ilúzie. Život nie je ilúzia. Hoci ňou niektorí trpíme.
Toltékovia hovoria, že život je sen o pekle. Realita je vlastne rozbíjanie ilúzie. Spoznáme to hlavne vtedy, keď prídu dná, facky a údery odzadu. Hej bolí to. Nie je to však deštrukčná sila, ale taká bolesť, čo nás uvedie do... pokory. Pokora – veľký to fenomén objavenie samého seba a našich pokladov. Uvedomením sa však dokážeme preniesť do reality. Objektívnej, nie subjektívnej. Ale o tom potom. Vrátim sa k fenoménu pomáhania. Vraj pomáhať, ak nie sme šťastný, teda v súlade sám so sebou (čo vlastne predznamenáva fakt poznania samého seba), je zvláštne. ( Známe Sapere aude, zdá sa, sa vytráca do citátov a teórií, bez uchopovania reality. Asi by každý mal vedieť, že pomáhať sa musí, že je to normálne. Že podať ruku blížnemu, je celkom bežný jav. Či vidieť topiaceho vo vode, alebo žobráka na ceste, alebo hodiť „pokec“ s niekým, čo ho niečo bolí....
Viem, že pomôcť žobrákovi neznamená priniesť si ho domov a zdieľať s ním domov. Niekde som čítala, že sa vyčítal prejav Dalajlámu. Vraj stále vravel len o súcite. Tiež si myslím, že na to, aby sme ho mali, žili ním, nie je potrebné chodiť meditovať, byť vegetarián a vychovávať iných prísnou láskou. Aj láska má hranice, a tým sa myslí aj súcit. Je to najvyššia forma lásky. Nemýľme si ho s ľútosťou, pretože tá má deštruktívnu silu.
Skúste ísť do chudobných častí sveta. Nemusíte ísť do Latinskej Ameriky. Aj tu je dostatok uhundraných, nešťastných ľudí. Ja ich poznám veľa. Ale ak by som potrebovala pomoc, budú prví, ktorí podajú ruku. Predĺžia svojou rukou súcit, bez toho, aby sa báli stiahnutia na dno. A poznám mnohých, čo sú na duchovnej ceste a potácajú sa v sebe, a to „negatívne“ ich neohrozuje. Ešteže to – veď najprv treba poznať samého seba, očistiť sa, až potom môžeme niekomu pomôcť. Kde sa podel sedliacky rozum a zdravý nadhľad? Asi by stálo za to, keby si niektorí, čo sú na vrchole svojej pozitívnej energie, sadli k niekomu, kto otáča každý cent. Kto nemá ani na knihu o motivačnej ceste. Lebo cesta nie je o motivácií. Asi je to o dávaní. V tom je tá sila.
Pamätám si, ako mi môj otec vravel príhodu. Šiel za prácou a stratil tašku, aj s peňaženkou. Nemal tam veľa peňazí. Tých sme nemali nikdy veľa. V Prahe na stanici, si dal za posledné drobné gulášovú polievku. V tom prišiel za ním špinavý típek s pohľadom dobráka a s úsmevom, čo hovoril: Život to je vtedy, keď žiješ! Otec mu dal svoju polievku a pobral sa preč. Myslíte, že čítal pred tým vetu, známu mantru dnešných čias, o tom, že pomáhať môžeme len vyrovnaní? Ten, kto vie, čo je to nešťastie, bolesť či finančné dno, a dokonca ho sám prežíva, môže byť tým najlepším učiteľom pre ostatných. A aj je! Poznám zatrpknutých, ubolených ľudí, ktorí možno nikdy nepovýšili život na rozprávku svojich snov, ale nikdy nestratili svoju tvár ľudskosti. Vždy máme na výber. A občas si je dobre pozrieť film Musíme si pomáhať. Tam krásne vidieť, že pomáhať si predsa nevyplýva z nášho stavu šťastia. Je to naša povinnosť. Má to zmysel.
Prečítajte si aj Nemáš čas, nemáš život...
