|
Prvá dovolenka s dieťaťom. Som opatrná matka. Na zahraničie si netrúfam. Dcéra by tam mohla dostať hnačku... No dobre, pravda je, že som na materskej, žijeme z jedného platu, splácame hypotéku a na more nemáme. Nevadí, stará chalupa pri Nitre je to pravé orechové.
Do auta natrepem polovicu zariadenia bytu. Veď čo keby... Mám samostatnú tašku len na lieky. Niečo na hnačku, niečo na zápchu, niečo na dobré trávenie, kvapky do nosa, do očí, do uší, sirup na vykašliavanie aj proti kašľu. Dva teplomery, lebo jeden neustále hapruje a neviem, či meria skutočnú telesnú teplotu alebo moje nervy. Nechýba dezinfekcia na rany – ako si môže 6-mesačné dieťa odrieť kolená? Nevadí, všetko sa zíde.
Podobne balím aj oblečenie. Áno, aj ľahkú bundu treba, čo ak bude pršať? A pančuchy. Veď môže byť zima. Zásoby plienok a detskej výživy. Áno, záhrada je plná zeleniny a ovocia, chystám sa robiť všetko čerstvé, ale čo keby náhodou... Môže prísť ľadovec a všetko pobiť.
Nakoniec narvem do auta kočík. Na prechádzky vec nevyhnutná. Na šatku si moje dieťa nezvyklo. Môj chrbát tiež nie. Navyše, do kočíka sa dá naložiť množstvo vecí. Za predpokladu, že máte správny kočík s veľkým úložným miestom. Na to pamätajte: kúpa kočíka je ako kúpa rodinného auta - veľký kufor musí byť.
Dve deti a bazén
O dva roky. K prvému dieťaťu pribudlo ďalšie. Som nevyspatá, unavená, nemám čas baliť. Nabalím najnevyhnutnejšie veci. Zvyšok dokúpime, keď bude treba. Koniec koncov, mladšie dieťa môže nosiť tričká staršieho a staršie tie moje. No a čo?
Celé dni lietam v záhrade okolo detského nafukovacieho bazénika. Je 30 stupňov v tieni, mám upečený mozog. Vylievam vedierko, naberám vedierko, do vedierka gumeného macíka... „Mami, toto je koho hovno?“ spýta sa staršia dcéra a v ruke drží hnedý šúľok. Mladšia sa tvári, že sa jej to netýka.
„...ešííííš, zahoď to!“ vykríknem v momente. Jasné, že decko to pleskne rovno do bazéna. Naháňame teda to, čo do bazéna nepatrí. Vymieňame deťom vodu. Deti jačia, lebo musia zatiaľ sedieť na deke. Zabavím ich melónom. Panebože, čo je toto za nápad? Krúžia okolo nás osy. Hystericky jačím, zaháňam sa utierkou. Schytá to manželove oko. Konečne mám šancu využiť svoju lekárničku!
O ďalšie dva roky. Hurá, ideme k moru! Výber dovolenky mi zaberie mesiac. Miesto musí byť blízko pri mori, pláž čistá, piesková, vhodná pre neplavcov, strava nielen tradičná, ale aj špagety a kuracie nohy (nie, nerezignovala som na zdravú výživy, len som jej dala dovolenku)...
Mladšia dcéra vytrvalo odmieta ísť do mora. Odmieta sa k moru čo i len priblížiť. S manželom sa striedame na deke. Mladšie dieťa si celé dni robí koláčiky z piesku. Keď ju to prestane baviť, chrúme keksíky. Čoskoro sú pri deke tri túlavé psy. Slovenské keksíky im neskutočne chutia. Odmietam sa posunúť čo len o kúsok ďalej. Keksíky sú vaše, ale na deku mi nelezte!
Ideme na fakultatívny výlet. Sprievodkyňa ho ospievala tak, že sa naň teším tri dni. Výsledok? Každý z nás vlečie jedno dieťa na chrbte, sme spotení, umordovaní teplom, dodnes si nepamätám ani len názov toho malebného mestečka, ktoré sme vraj videli. Pamätám si len otlaky na nohách, boľavý chrbát, zmrzlinu, ktorú mi dieťa cucalo nad hlavou, takže mi stekala po vlasoch, krku, pažiach až ku členkom. Nie, ďakujem, nikdy viac. Sprievodkyňa to však skúša aj na druhý deň. Tak jej ponúknem výmenu: vezmem všetky výlety pre dve osoby, ak ona zatiaľ bude strážiť moje deti. Odvtedy ma obchádza.
A repelent?
O dva roky neskôr. Výlety, to je moje! Prenajímame si auto, brázdime ostrov, kúpeme sa zakaždým na inom konci ostrova. V batohu len to najnevyhnutnejšie, teda opaľovací krém a uterák. Miestne krčmičky nám zabezpečia stravu aj pitie, dokonca sa pri mnohých mihnú hojdačky, deti sú spokojné. Nepiští nikto. Len komáre po zotmení. Každé ráno vyzeráme akoby sme mali kiahne. Dokelu, nabudúce treba do lekárničky pribaliť repelent.
Terajšie dovolenky. Dcéry už majú 13- a 11-rokov. Lekárnička ostáva doma, pančuchy tiež – som trápna, keď im ich ponúkam aj v najväčších mrazoch, tak už sa o to ani nepokúšam. Obe vedia plávať. Konečne si môžem v mori zaplávať aj ja! A dokonca si balím na dovolenku aj knihy.
Deti sú už také veľké, že sa dajú poslať k baru pre drink, len im treba prízvukovať, nech sa ho po ceste neopovážia chutnať! Samé si naberajú jedlo, hurá! Niekedy som pes a napriek tomu, že majú prázdniny ich testujem z angličtiny a nútim ich komunikovať s domácimi. Vypýtať si vodu po piatich rokoch výučby by mohli vedieť, nie?
Už nevyhľadávame ihriská, ale obchodíky s bižu. Musím ich hamovať, keď sa snažia nakúpiť suveníry každej spolužiačke. A tiež keď majú pocit, že musia vyskúšať úplne všetko – jazda na ťavách, slonoch, vlkoch (dobre, to posledné nie, hoci prečo to nikto pre rodičov neponúka?), okusovanie nôh drobnými rybičkami, zapletené copíky, maľovanie rúk (panebože, čo by na toto povedala ich kožná, u ktorej sa liečia skrz atopiu?). Zmierujem sa s tým, že som ich chodiaca kreditka. Oni sa už horšie zmierujú s tým, že kreditka s chabým denným limitom...
Vedci upozorňujú všetkých ľudí, ktorí nedovolenkujú, že umrú oveľa skôr ako ich kolegovia, ktorí si dovolenky doprajú. Hovorí sa tomu smrť z prepracovania. Ak máte ušetrenú starú dovolenku a pravidelne neoddychujete – ideálne dvakrát ročne – máte oveľa vyššie riziko infarktu a mozgovej mŕtvice. A navyše, kým vás z tej práce nadobro picne, môžu vás trápiť tráviace ťažkosti, závrate, bolesti hlavy aj chrbta, problémy s očami...
Koľkokrát sa infarkt o nás pokúša na dovolenke s deťmi, som v žiadnej štúdii nenašla. Moje osobné štatistiky však hovoria, že tiež to nebude zanedbateľné číslo...
Prečítajte si aj Za modriny svojich detí sa nehanbím
