|
Boli sme s mamou na prechádzke v lese. Vyšli sme na pole a potom hore na kopec, tam, kde dnes stoja Dlhé diely. Nebolo tam nič, len krásny výhľad na Rakúsko. Pýtala som sa mamy, kedy sa bude môcť chodiť slobodne do Rakúska. “Hmmm, možno, že aj nikdy,” znela odpoveď.
Bol rok 1981. V obchodoch mali dva druhy čokolády, dva druhy školských tašiek a čižmičiek. Rady sa stáli na všetko, od toaletného papiera, až po hnusné kubánske pomaranče. Aj keď vládla červená, všetko okolo nás bolo šedé. V skutočnosti to však bol strach, kto vládol. Hovoriť o istých veciach bolo zakázané. Čítať isté knihy bolo zakázané, púšťať si isté rádio bolo zakázané. Žili sme v sivom svete obohnanom ostnatým drôtom. Bez možnosti cestovať, spoznávať, žiť slobodu a rôznorodosť. Žili sme v krajine, kde nemáte na výber.
Keď moja kamarátka opisovala socializmus svojmu, vtedy ešte malému, synovi, múdry chlapček to zhrnul jednou vetou: “Komunisti asi nemali veľa fantázie”. Mal pravdu. Fantázia a možnosť slobodného rozhodovania absentovala v prehnitom štáte komunistickom. Keď sa pozerám na udalosti posledných dní, veľmi mi vláda jednej strany pripomína socializmus. Preto pôjdem voliť.
Nechcem vládu jednej strany, nechcem ostnaté drôty v Európe. Nechcem hranice, ani cenzúru. Nechcem, aby štát riadil komunista (s birmovkou, či bez). Nechcem premiéra, ktorý sa vám nevydrží pozerať do očí ani pol sekundy (osobná skúsenosť). Nechcem rozkradnuté zdravotníctvo, kde ľudia umierajú v nemocniciach. Krajinu, kde nie sú peniaze na lieky, lebo sa neuveriteľne kradne a korumpuje. Nechcem predražené CTčka, schránkové firmy, kauzy, gorily ani netransparentné úniky peňazí.
Ale najmä, nechcem vládu, ktorá ma núti žiť v strachu. Ktorá mi na billboardoch hovorí, že ma ochráni pred zlom, ktoré neexistuje. Mala by ma radšej chrániť sama pred sebou. Nechcem krajinu, ktorá ničí podnikanie a malých živnostníkov. Ktorá systematicky ničí inteligenciu, tým, že mladých vzdelaných ľudí vyštve do zahraničia, lebo tu pre nich nie je miesto, ani uplatnenie. Nechcem krajinu, kde jediní utečenci sú Slováci, ktorí utekajú z našej banánovej republiky. Krajinu, kde učitelia nemajú z čoho žiť, ani kupovať pomôcky. Preto pôjdem voliť.
Je toho už veľa. Dostali sme sa do situácie, ktorá mi príliš pripomína minulosť. Komunistov žijúcich v krásnych vilách, kde zvyšok ľudí žije v sivej krajine bez budúcnosti. V krajine, kde nemáte na výber. Nechcem znova vysvetľovať synovi, čo znamená doložka, devízový prísľub a prečo nechcem, aby študoval na Slovensku. Preto 5. marca môžete zostať doma, ale ak sa o pár rokov rozhliadnete okolo seba, nebuďte prekvapení.
Prečítajte si aj Knihoholička
