|
Naša detská lekárka začína patriť do histórie našej rodiny. Prešlo už neuveriteľných 11 rokov, odkedy som jej doniesla, s kopou otázok, moju prvorodenú tri a pol kilovú dcéru. Detské prehliadky a choroby sa rokmi preriedili a tak posledné roky vidíme našu pediatričku len raz za rok, kvôli očkovaniam a potvrdeniam na športové aktivity detí.
Počas prehliadky sa detí vypytuje, ako sa volajú ich kamaráti, čo ich najviac baví v škole, kde boli na prázdninách, na aké krúžky chodia. Pri poslednej otázke adresovanej mojej dcére atmosféra v ordinácii zhustne. Dcéra povie, že potrebuje potvrdenie na tenis a bojazlivo sa obráti na mňa, s otázkou v očiach, či si môže vypýtať aj na tanečnú. Pani doktorka pochopí, že sa otvorila háklivá téma a spýta sa jej, či už nechce na tanečnú chodiť.
Zasiahnem vysvetlením, že práve naopak, chce, ale večer, keď príde z tanečnej, úlohy nebývajú spravené, je unavená, je problém potom s prípravou na ďalší deň. Nie je samostatná, treba jej pomáhať. Ticho, tak aby ju moja dcéra nepočula, precedí medzi zuby, veď to je úloha rodiča deťom pri učení pomáhať, ak to potrebujú. Je to vaša zodpovednosť, hovorí, kým vytláča potvrdenku na tanečnú. „Nech len tancuje“, podáva mi papier. Toľko majú tlakov a stresov s učením, že každú pasiu voľného času treba udržiavať a podporovať.
Vediac, že má štyri už takmer dospelé deti, pýtam sa jej, dokedy pomáhala svojim deťom s učením. Schuti sa zasmeje. Práve sme s manželom zmaturovali s poslednou dcérou. Manžel má v malíčku celý dejepisný maturitný program a ja prírodné vedy.
Nech len tancuje, chodí mi po mysli ešte týždeň po návšteve lekárky. Veď je mojou psou povinnosťou o deviatej večer zistiť, že z dejepisu má vypracovať stranu otázok, a že v úlohe z matematiky sú chyby.
Mám chvíle, keď mám pocit, že popri troch deťoch, škole, záujmoch, krúžkoch, práci, domácnosti, zdravotných problémoch je toho dosť, niekedy viac ako dosť.
Zároveň si uvedomujem, že okrem tých zdravotných problémov, by som nechcela nič vypustiť. Ani prácu, ani krúžky detí, ani by som nechcela, aby za mňa niekto iný dával deťom večeru, ani im pomáhal s úlohami, ani ich ukladal spať. V tých povinnostiach, ktoré spolu s manželom ťaháme, je to najdrahšie, čo mám a som rada, že síce s mnohými zabudnutiami, chybami a zlyhaniami, ale zatiaľ fungujem.
A tak som bola zaniesť na tanečné konzervatórium vyplnený zápisný formulár. „Nech len tancuje“.
Prečítajte si aj Kolegyne, ktoré vedia všetko
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
