Pravdepodobne v každej domácnosti, ktorá sa chystá na Štedrý deň, je centrom diania kuchyňa. S predstihom chystáme pokrmy na sviatočný stôl. Zvyčajne ide o jedlá, ktoré varíme rok čo rok rovnaké. Skrátka - tradičné. Opustiť zabehané koľaje pri príprave tej správnej „tradičnej“ polievky, či ryby, sa odhodlávame ťažko, debatujeme o tom, ako to robila mama, babka, či dodržať pôst, alebo do kapustnice už dať aj klobásu... Prečo vlastne tak dbáme na to, aby všetko bolo tak, ako po iné roky?
„Opakovanie každoročných tradícií aj v stravovaní má však stále zmysel pre osobnú históriu človeka, jeho spomienky. Znamená to istotu, ukotvenie –všetko to, čo sviatočný čas predstavuje,“ hovorí profesorka Marta Botiková, etnologička z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. „Dnes už myslím, málokto naozaj verí pri chystaní vianočných jedál na magický zmysel jedla, ako tomu verili naši predkovia. Sviatočné jedlo dnes už tiež málokedy predstavuje niečo výnimočné – čerstvé ryby alebo kapustnicu môžeme mať hocikedy cez rok. Už to nie je o tom, že to je vzácnosť, lebo štedré jedlá máme hocikedy, ale štedrovečerné jedlo je spojené s výnimočnosťou situácie. Ľudia potrebujú ozvláštniť chvíľu, ktorá nie je každodenná, je sviatkom. Preto každý rok pripravujeme rok to isté, dokola, po celé roky.“
Prečítajte si
Podľa etnológov však to „najtradičnejšie“ jedlo, spoločné pre všetky oblasti nášho územia, dokonca pre celú strednú Európu, je chlieb. „Najvýznamnejší spoločný znak v roľníckom prostredí je úcta k chlebu, a chlieb v jeho sviatočnej forme – to sú koláče. Nie zákusky, ale koláče, pečivo z inej ako každodennej chlebovej múky, z kvalitnejšej, bielej. Súviselo to s úctou k výsledkom roľníckej práce,“ hovorí profesorka Botiková.
Sviatočný chlieb mal a dodnes má rôzne podoby, spoločným znakom bolo, že išlo o kysnuté pečivo. Ako uvádza encyklopédia ľudovej kultúry, kysnutý a v peci pečený chlieb nebol v minulosti na území Slovenska každodenným pokrmom. Historické pramene ho dokladajú predovšetkým u vyšších spoločenských vrstiev, ktoré ho nakupovali u pekárov. Pre ľudové vrstvy boli počas celého stredoveku základom výživy kaše a nekysnuté placky. Kysnutý chlieb alebo koláč v podobe vianočky, štedráka, východoslovenského koláča kračún či i koláčov plnených rôznymi plnkami boli teda naozaj tým, čo robilo sviatky výnimočnými. „V súvislosti s koláčmi máme zaznamenanú tradíciu z východného Slovenska, kde sa gazda pri Štedrej večeri schovával za kopu koláčov a pýtal sa: Deti moje, či ma vidíte? Nevidíme! No bodaj ste ma aj takto o rok takto nevideli! Hojnosť „čarovali“, symbolicky zabezpečovali prostredníctvom chleba, či koláčov,“ hovorí etnologička.
Ďalším spoločným znakom tých „najtradičnejších“ sviatočných pokrmov sú ingrediencie, ktoré mali kedysi magický význam . „Naši dávni predkovia pri príprave potravy na sviatočný stôl poznali a verili v magické praktiky. K typickým pre svoju mnohosť preto patrili mak, šošovica, hrach ako symboly hojnosti, magickú silu mal aromatický cesnak ako ochrana pred zlými duchmi, med bol zase sladký, a sladkosť bola v každodennom stravovaní kedysi niečím nezvyčajným, a magicky mohla osladiť aj vzťahy medzi ľuďmi“ hovorí profesorka Botiková. V detailoch sa však už konkrétne recepty na jedlá z týchto potravín líšia podľa regiónov, podľa od prírodného prostredia, sociálnej a náboženskej situácie regiónu.
Takú naozajstnú vieru v magické pôsobenie šošovice v polievke či rybích šupiniek pod obrusom, aby nám zabezpečili hojnosť peňazí v novom roku už dnes má zrejme málokto. Oveľa častejšie pokračujeme v tradícii z iných dôvodov. „Tradičné obyčaje a aj tradičné jedlá majú dnes skôr symbolickú hodnotu. Pripomenieme si príjemné chvíle Štedrých večerov z detstva, vône i chute, spomenieme na to, že takto to robila napríklad moja mama, stará mama.“
Ak sa teda doma neviete zhodnúť na tom, ktoré z tých naozaj tradičných jedál je to pravé tradičné, alebo máte pocit, že sviatočné tradície by mali byť úplne o niečom inom ako o jedle, stačí vianočka. Alebo bochník dobrého chleba.
