„Prepáčte, ale moje psy sú tu doma a takto vítajú každého,“ ospravedlnila sa primárka a keď si sadla, vyskočil na ňu biely pudlík. Pod stolom sa uložila dvojročná Hana, kráľovská pudlica. „Samozrejme, nie všetky moje zvieratá môžem vodiť do práce,“ hovorí žena, plná energie, ktorá si svoj sen, byť veterinárnou lekárkou, začala plniť pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Všetko sa to začalo seriálom o bielom japonskom psovi Gorovi. Príbehom o nekonečnej láske psa a človeka.
„ Rodičia ma nechceli pustiť na strednú poľnohospodársku školu, aj keď som veľmi bojovala. Išla som na gymnázium. Túžili mať zo mňa lekárku. Ja som však chcela liečiť zvieratá, Navyše počas štúdia veteriny môžete mať pri sebe svojho psa. V Košiciach som si kúpila prvého nemeckého vlčiaka a neskôr si založila chovateľskú stanicu. Odchovala som 87 šteniat a venovala sa aj kynológii,“ vysvetľuje primárka, ktorá vyrastala so škrečkom, rybičkami, zajacmi a psom, ktorého jej potajme poslal jej bratranec do Bratislavy. Keď sa po skončení štúdia zúčastnila na svetovom kongrese mladých veterinárov v Juhoafrickej republike, bolo rozhodnuté.
Žena na farme nevydrží
„Chcem ošetrovať veľké zvieratá. Pobehala som po všetkých veterinároch v okolí a prosila ich, aby ma zamestnali. Ale oni nie, že práca na farme nie je pre ženu, že to nevydržím. Strašne som sa naštvala. Som im povedala, však chlapci uvidíte, že budem lepšia ako všetci ostatní. A tak to aj je! Určite patrím medzi najlepších veterinárnych lekárov so špecializáciou na ošípané na západnom Slovensku,“ zasmiala sa s hrdosťou primárka. Po škole nastúpila na hraničnú veterinárnu inšpekciu a popritom začala prekladať odbornú literatúru z dvoch jazykov. Preložila už šestnásť publikácií.
Najkrajšie časy prežívala, keď mala šesť chovov prasiat a jeden chov býkov, ktoré navštevovala s deťmi. „Deti so mnou chodili všade, veľa im to dalo. Keď dcéra Grétka mala dva roky, prvý raz bola pri pôrode. Tak milo vytreštila oči, odkiaľ to tie prasiatka vyťahujem (smiech). Asi bude veterinárka aj ona. Syn je už vysokoškolák na informatike a spravuje nám stránku všetkých troch ambulancií v Cíferi, Špačinciach a Šúrovciach,“ hovorí o deťom primárka a mama. Klientom sami radia a pomáhajú v predajni s potrebami, v ktorej ponúkajú iba krmivo otestované na vlastných miláčikoch. Nemyslí si, že najväčšia kúpna sila musí byť automaticky len vo veľkých mestách.
„Veď k nám do kliniky v Cíferi aj do ďalších ambulancií chodí aj tak veľa Bratislavčanov. Mne sa na dedine veľmi páči. Mnohých pacientov poznám od narodenia, až do ich staroby. Poznám ich majiteľov a viem presne, ktorí z nich mi napríklad o prekrmovaní klame,“ zasmeje sa lekárka, ktorá pozná psov na dedine po mene. To neznamená, že ide o veterinárku z dediny.
„No to určite nie. My sme sa tu naozaj vypracovali na vysokú úroveň diagnostiky aj terapie. Investovali sme veľa nielen do vzdelania, ale aj do najmodernejšieho vybavenia a som na nás hrdá,“ hovorí a spomína ako s manželom začínali s jedným kufríkom so základnými liekmi.
Záujem o zvieracích pacientov
„Robili sme non-stop. Keď prácu milujete, neriešite to. Nikdy nezabudnem, keď naše šesťročné deti radili deduškom ako majú kŕmiť sliepky. Bolo to krásne obdobie. Dodnes nám pomáhajú. Až neskôr prišla najmodernejšia veterinárna technika na úvery. Spolu s manželom sme otvorili prvú ambulanciu a postupne sme dokupovali zariadenie a prístroje, až sme sa za dvanásť rokov dopracovali k novej, moderne vybavenej veterinárnej klinike. Každý z nás sa špecializuje na inú oblasť veterinárnej medicíny. No všetci máme jedno spoločné. Lásku k zvieratám, ku ktorým sa snažíme vždy správať ako k vlastným. A tiež posadnutosť prácou. Často dlhé hodiny po záverečnej sedíme celá klinika pri káve, laboratórnych výsledkoch a röntgenových snímkoch a diskutujeme o tom, ako pomôcť komplikovanému pacientovi. Ani neviem, odkiaľ beriem energiu. Neoddychujem, ale už sa to budem musieť naučiť. Doteraz som robila aj štrnásť hodín denne, takže ani neviem, ako sa vlastne oddychuje,“ úprimne sa zasmeje Anna Hanzlová, ktorá keď nestíha ku klientovi, klient si nájde ju.
„Minule k nám prišli kone osobne. Sem na kliniku. Bol to zážitok. Mali sme jedinú podmienku, že nám peknú záhradu a parkovisko nepošpinia. (smiech). Špeciálny röntgen je prenosný, takže to nebol problém urobiť pred klinikou,“ upresňuje uznávaná veterinárka.
Rozhovor preruší mobil. Niekomu sa ospravedlňuje, že zabudla objednať tovar. Aj dcére, ktorej nepripravila veci k babke. „Áno, je to moja chyba,“ ospravedlňuje sa do telefónu.
Chovy zanikajú
„Poľnohospodárstvo na Slovensku upadá. Dnes mám už iba farmy veľkých zvierat, tridsať tisíc kusov ošípaných pri Hlohovci a Piešťanoch a dve malé farmy na Trnavsku. Bohužiaľ, všetky naše ostatné chovy zatvorili,“ smutne sumarizuje milovníčka veľkých zvierat, ktorá dnes už ošetruje od bielych ježkov, sov, psov, mačiek až po kone všetko.
„Najprv sme všetko robili s manželom sami. Ale potom sme začali aj zamestnávať. Zistili sme, že každý sa musí špecializovať na niečo iné. Inak neponúknete najlepšiu veterinárnu starostlivosť,“ zdôraznila.
„Som šťastná, že sme sa nebáli ísť do vecí, do ktorých sa iným nechce. V liečbe sme úspešní. V čom však zaostávame, je prezentácia. Nestíhame zákroky zverejňovať. Tu sme asi stará škola, lebo všetok čas venujeme pacientom. Niekde každý zákrok nafotia, popíšu a zverejnia. U nás sa z neho iba tešíme,“ pripúšťa.
S najbližšími doma
Na rozlúčku s milovaným zvieraťom má jednoznačný názor. „Viem, že to robí málo kolegov, ale ja osobne poslednú rozlúčku, ak sa to dá, uprednostňujem jednoznačne doma. V kruhu ľudí, ktorí zviera milovali. Dokonca to odporúčam, aby sa zvieratko v poslednom štádiu zbytočne nestresovalo. Ak sa to dá, je to naozaj to najlepšie, čo v posledných chvíľach pre zviera môžeme urobiť. My na klinike zvieratá zachraňujeme a urobíme pre ne maximum. Vždy si poplačem s majiteľom, ktorý sa naozaj snažil a urobil všetko preto, aby zviera zachránil. A jednoducho to nešlo, “ vysvetľuje primárka, ktorá by zviera neuspala len preto, že sa už niekomu sprotivilo, lebo napríklad ochorelo a je záťažou.
„Nikdy, nikdy by som niečo také neurobila. Aj preto mi tu občas ostane cica, alebo psík, ktorému už majitelia odmietnu pomôcť a len tak odídu. Nikdy neutratíme zviera, ktorému vieme pomôcť. Nikdy. Bodka. Keď ma o to niekto žiada, vie ma to donekonečna rozzúriť,“ zvýši hlas. „ Nikdy nezabudnem na mopsicu Ninu. Bola milá a staručká. Mala ochorenie, ktoré sa u starších súk vyskytuje často a nazýva sa prolaps pošvy. Majitelia ju chceli utratiť. Vraj smrdí. Len tak cez dvere zakričali, že sa volá Nina a odišli. Zoperovali sme ju, pomocou záchranárskej organizácie sme jej našli domov a tým sme ju zachránili. Dnes si žije šťastný život v Belgicku. Dodnes mi starší manželia zasielajú fotky, ako sa má Ninuška,“ spokojne sa usmeje Anna Hanzlová. Podľa nej, ak toto povolanie robí niekto len pre peniaze, nikdy dobrým veterinárom nebude.
„Sú aj takí kolegovia,“ priznáva skúsená veterinárna lekárka, ktorá vzdeláva aj začínajúcich kolegov. Snaží sa ich pripraviť na to, že to nie je len teplá čistá ambulancia, ale aj dvadsať hodín práce, nočné telefonáty k pôrodom, akútnym stavom či zranených zvieratám. To, že pomáha pri chove a veterinárnom ošetrovaní v liečebni pre závislých chlapcov a mužov, som sa nedozvedela od nej.
Rozlúčka s kocúrom
Náš rozhovor prerušila uplakaná majiteľka hotela pre mačky. Strážila osemročného kocúra, dlhodobého onkologického pacienta, ktorého majitelia odcestovali do Indie. Zviera nebolo pacientom Anny Hanzlovej. Priťažilo sa mu však tak, že sa dostalo až k primárke a ostávalo mu už iba niekoľko veľmi bolestivých dní. Bola streda a majitelia prosili, aby kocúra udržala pri živote do piatku, aby sa s ním mohli rozlúčiť.
„Pani Zuzka, ja ho môžem udržať pri živote, ale on veľmi trpí, veľmi. Prosím presvedčte ich, aby sme ho mohli uspať. Je to naozaj veľmi zlé, “ presviedčala primárka so slzami v očiach pani. Medzitým, ako pripravovala infúziu na zmiernenie bolestí, pani telefonovala s majiteľom. Kocúrovo bolestivé mravčanie sa mi zarezávalo do kostí. Nič strašnejšie a bolestivejšie som nevidela. Primárka ho hladkala, aj keď vedela, že zviera si už jej dotyky od bolesti neuvedomuje. Nepomáhala už ani infúzia.
„Keď vidím, že ten človek naozaj zviera miluje a snaží sa urobiť čokoľvek, len aby ho zachránil, urobíme preto všetko, ale ak to aj tak nejde, plačem s nimi. Viem, že je to divné, ale plačem,“ povedala na záver nášho stretnutia primárka. Ja som si vtedy uvedomila, aké mal kocúrik šťastie a aj jeho majitelia, že sa dostal práve do rúk žene, ktorá aj keď bola pre neho cudzia, odprevadila ho s najväčšou láskou, akú mu len dokázala dať. Majitelia povolenie na uspanie dali.
Naša rozlúčka nemala teda šťastný koniec. Alebo vlastne mala. Po prvý raz v živote som videla, ako vie veterinárny lekár s láskou odprevadiť zviera, ktoré niekto miloval. Jej posledné slová boli: „Neboj sa môj zlatý, už ti bude dobre, už ti bude dobre.“
