Vždy, keď vysoko nad hlavou začujem ich typický krik, pripomenú mi podvečerné mesto. Letne lenivé, s teplom sálajúcim z chodníkov, s typickým pachom, ktorý sa linie z kanálov. Mesto, ktoré sa práve v tú hodinu trošku upokojí, aby chytilo druhý dych, než rozsvieti nočné lampy a vchody do barov. Mesto, ktoré sa pred súmrakom stíši, aby lepšie vynikli hlasy. Hlasy dážďovníkov.

Vracajú sa k nám neskoro na jar a odlietajú priskoro pred jeseňou. Dovtedy však stihnú nalietať desiatky kilometrov, vysedieť mláďatá a vyviesť ich z hniezda. Neviem, či rodičia malých dážďovníkov, tak ako rodičia drozdíčat, dávajú pozor na mláďatá, čo sa učia lietať. Viem však, že dážďovníky k svojmu životu potrebujú slnko, teplo a najmä nekonečný priestor a výšky. Tam lovia, tam spia, tam krúžia vo svojich svadobných letoch. Donedávna som si myslela, že potrebujú aj dážď, dnes však už viem, že sa mu vyhýbajú. Počas obdobia dažďov buď hladujú alebo za potravou odlietajú niekoľko kilometrov od hniezd, kde zanechávajú mláďatá. A tie, aby bez rodičov a potravy prežili, upadajú do letargie, zminimalizujú dýchanie, pulz, telesnú teplotu.

 

Prečítajte si

Nič sa nepýtajte

 

Príroda je múdra, vie čo robí. Túto vetu si opakujem, keď polievam záhradu, kam už niekoľko dlhých dní nekvapla ani kvapka ďažďovej vody. Aj vtedy, keď presviedčam svoj polozapchatý nos, aby vnímal májové vône a nie iba pach spálených pneumatík odvedľa. A vetu si opakujem aj vtedy, keď zatváram okná, aby som nepočula všetky tie stroje, čo stavajú nové domy na mieste, kde ešte nedávno bol les, potok, lúka...

Možno by nás zachránilo, keby sme upadli do letargie. Zminimalizovali dýchanie, pulz, telesnú teplotu a takto počkali na časy, keď opäť zmúdrieme. Kým to príde, tak si aspoň podvečer, keď ruch na stavbe trošku utíchne, sadnem na dvor, vyložím si nohy, dolejem do pohára pivo a počúvam. Zatiaľ ešte kričia. Dážďovníky, čo nemajú rady dážď. Dážďovníky, čo k svojmu životu potrebujú priestor, vzduch a slnko. A ja bez toho dažďa už nejako vydržím.