|
Už niekoľko dní počúvam, čítam a sledujem každú zmienku o tom, aké ukrutné mrazy sa na nás valia. Podľa meteorológov, keď sa predpovede naplnia, bude to najchladnejší koniec zimy za posledných 30 rokov. Snažím sa spomenúť si, či vtedy skutočne bola taká zima, ale nedarí sa mi.
Rovnako, ako nedokážem zahnať dramatické predstavy o tom, čo nás čaká a neminie už od nedele. Bude fučať severák, holomráz skosí všetko, čo sa nevie brániť a nezalezie do tepla, brrrr. S týmito nepríjemnými predstavami sa denne milo prihováram nášmu bojleru, lebo si pamätám, ako nás jeho predchodca, tiež takto koncom februára, zradil a kým sme zohnali náhradu a najmä majstrov montérov, niekoľko dní sa bytom plazila dotieravá zima. Možno aj toto je dôvod mojich obáv. Možno aj toto spôsobuje, že odkedy sledujem každú novú správu o blížiacej sa mrazivej pohrome, snívajú sa mi tropické sny.
Väčšinou na pláži zaliatej slnkom, kde pod nohami cítim horúci piesok. More je pokojné a teplé ako slepačia polievka, vzduch je priezračný, ligotavý, voňavý a slaný a obloha modrá. Mám aj také sny, čo sa odohrávajú v Afrike, v koloniálnom dome, po akom túžim, odkedy som videla Spomienky na Afriku, film nakrútený podľa knihy dánskej spisovateľky Karen Blixenovej. A hoci Dánsko zbožňujem a rada sa tam vraciam, úplne chápem barónku, ktorá tamojšie podnebie vymenila za horúcu Afriku. Afriku, o ktorej ja zatiaľ iba snívam.
Prečítajte si
Tie sny sú neraz také intenzívne, že keď sa preberiem, chvíľu trvá, kým si uvedomím, kto som a najmä, kde som a že vonku, miesto tepla hustého ako dobrá káva, na mňa čaká príliv studeného arktického vzduchu. Ešteže mám tie sny. A drevenú dózičku, kde si šetrím na svoju súkromnú Afriku. Viem, že na safari nepôjdem, nepotrebujem zažiť nepríjemný pocit, že ma kdesi z kríku pozorujú žlté oči šeliem. Ani sa nechcem triasť, že niečím naštvem mamu slonicu a tá ma zadupe do zeme ako biedneho bieleho červa, čo im lezie do súkromia.
Zato chcem vidieť dom, kde Karen prežila svoju love story a kde sa v okne jej pracovne každé ráno objavila hlava žirafy, ktorá si prišla pre pohladkanie a maškrtu. Možno sa z tých mojich snov nič nesplní, nebude Afrika, nebude koloniálny dom ani vzduch chvejúci sa teplom. Možno zostanú iba tie arktické mrazy. Nevadí, napečiem šišky s domácim marhuľovým lekvárom, zapálim sviečky, zabalím sa do deky. Miesto žirafy pohladkám svojho psa. A možno vybehnem von, veď keď je zima, lepšie sa chudne. Najmä však budem načúvať, či v tom svišťaní severáku nezačujem ostré trilky škorcov, poslov jari, čo sa k nám vracajú z ďalekej Afriky.
