|
Ronda Rousey sa spovedá zo svojich najťažších zápasov či už v aréne alebo mimo nej s typickým šarmom, ostrým humorom a nespochybniteľnou silou. Pred čitateľmi odkrýva neznáme pravdy o svojom živote; o tom ako v ôsmych rokoch prišla o otca, aké ťažké boli jej tréningy, keď robila džudo; o svojich láskach; o svojej rýchlej ceste na vrchol; o tajomstve, ktoré je v pozadí jej UFC rekordu a najmä o tom, čo to znamená byť najsilnejšou ženou na zemi.
„Dosiahnuť veľkosť je dlhý a namáhavý boj, ktorý zvádzam každý deň. Úspech dosahujem bojovaním,“ rozpráva Ronda Rousey. „Nemyslím tým len v klietke alebo na podložke. Život je boj od vášho prvého nádychu do posledného výdychu. Musíte bojovať s ľuďmi, ktorí vám hovoria, že to nepôjde. Musíte bojovať s inštitúciami, ktoré vás obmedzujú.
Musíte bojovať s vaším telom, keď vám dáva najavo, že je unavené. Musíte bojovať so svojou dušou, keď vás začnú ovládať pochybnosti. Musíte bojovať so systémami, ktoré tu sú, aby vás ničili, a prekážkami, ktoré vás oberajú o odvahu. Musíte bojovať, lebo nemôžete čakať, že sa za vás bude biť niekto iný. A musíte bojovať za ľudí, ktorí sami nemôžu. Aby ste získali niečo cenné, musíte o to bojovať.
Naučila som sa, ako bojovať a ako vyhrať. Nech už sú prekážky akékoľvek, nech už je proti vám ktokoľvek alebo čokoľvek, existuje cesta k víťazstvu.
A tu je tá moja.“
V knihe Môj boj, tvoj boj sa skrývajú Rondine ťažko vydreté skúsenosti, ktoré získala na svojej ceste za úspechom. Nikdy nechcela nič viac, ani nič menej, len byť najlepšia v tom, čo robí. Nechajte si poradiť, ako nájsť naplnenie v stratách, ako pretvoriť obmedzenia na možnosti a ako byť najlepší v tých najhorších dňoch.
Bestseller plný emócií, napätia a múdrosti od jednej z najzaujímavejších žien nášho sveta je výzvou bojovať svoj boj a vyhrať.
Pozrela som sa na hodiny. V hlave som si to prerátala. Ak si kľaknem na kolená a dostanem penaltu, môžem natiahnuť čas tak, aby som mala zaručenú výhru. Ak by som zaútočila, bola by tu šanca, že ma Böhm dobehne nejakým zúfalým pokusom. Rozhodkyňa naznačila, že môžeme pokračovať. Utekala som. Možno sa nespolieham na skrývanie sa za pravidlá ako stratégiu súboja, ale takisto by som si neodpustila vlastnú sprostosť. Tri sekundy do konca som dostala penaltu. Potom čas vypršal.
Časovač pípol. Premkla ma vlna radosti a uvoľnenia. Padla som na kolená. A zrazu celá aréna začala burácať. Počula som, ako dav kričí. Pokrik „USA! USA!“ vychádzal z miesta, kde bolo asi jedenásť ľudí, ale aj tak ma ohlušoval. Aréna sa mi zdala svetlejšia, akoby tam niekto rozsvietil.
Rozhodkyňa dvihla ruku mojím smerom. S Böhm sme si potriasli rukami. Keď moja súperka odišla z podložky, na znak víťazstva som zdvihla ruku, potom som sa zohla a pobozkala podložku.
Hľadala som mamu v hľadisku a našla som ju na druhom konci arény, ako máva americkou zástavou. Bola taká veľká, že ju takmer nedokázala udržať otvorenú.
Po trinástich rokoch sa zástava, ktorá prikrývala rakvu môjho otca na jeho pohrebe, rozvinula a viala v rukách mojej matky. Môj otec vždy veril, že budem žiariť na najväčších svetových pódiách. A na istý okamih, keď som videla, ako mama drží tú zástavu, som cítila, akoby sme boli všetci spolu.
Nevyhrala som zlato, ale cítila som uspokojenie, o akom som neverila, že môže plynúť z tretieho miesta. Bronz z olympiády bol jediným tretím miestom zo všetkých, ktoré som dovtedy vyhrala, ktorý mi urobil radosť.
Prečítajte si aj Bez lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke
