|
Spočítala som, koľko času trávim prekladaním sezónneho oblečenia v šatníku, koľko miesta mi zaberajú škatule s topánkami a ako už roky nie som schopná zbaviť sa tehotenského oblečenia, hoci dávno viem, že už ďalšie dieťa mať nebudem a v rodine ani medzi blízkymi kamarátkami nemám nikoho, kto by ho potreboval alebo mal na neho postavu. Rozhodla som sa minimalizovať. Ako to robia Japonky.
Zobrala som to pekne od podlahy. Vytriedila som veci, ktoré som si neobliekla a neobula možno rok, ktoré mi už nesedia, ku ktorým nemám vzťah, ktoré som kúpila pri zatmení mysle, či také, čo mi niekto podaroval, ale vôbec sa netrafil do môjho vkusu ani štýlu. To isté som urobila s vecami môjho muža aj dcéry. Potešili sa z nich v centre pre týrané matky a na svoje si prišiel mne jediný známy bezdomovec v našej štvrti.
Mala som pocit harmónie, pokoja, čistoty aj hrdosti, že nie som materialistka a viem sa vzdať vecí a podeliť sa o nich. Keď som ukladala ožehlené šatstvo do šatníka, nemusela som maturovať, ako ho tam slušne uložím a nenadávať si, že som zase zabudla dokúpiť ramienka na vešanie.
Všetko bolo super, až do dňa, keď som sa postavila pred šatník a siahla do košíka so spodnou bielizňou. Dvakrát som ho prezrela, ale žiadne nohavičky v ňom neboli. Lebo aj bielizeň som vytriedila, veď na čo toľko kusov, hovorila som si, aj tak často periem, len mi to zavadzia v skrini, však si môžem vždy dokúpiť. Ale nedokúpila.
Pochytila ma panika, o dve hodiny som mala ísť k lekárovi a možnosť, že by som išla “na ostro” alebo si požičala manželove trenírky, by možno bola v inej situácii dobrodružná či vtipná, ale tentoraz sa to nehodilo. Slnečný balkón a fén mi problém našťastie pomohli vyriešiť, ale bolo to len tak tak.
Asi nie je dobré podliehať trendom kompletne. Treba mať zálohu, zdravý rozum a je dobré vyhnúť sa extrémom. Lebo tie improvizácie sú vtipné. Ale len s odstupom.
Prečítajte si aj Aby nás nevylúčili
