Odjakživa veľmi rada cestujem. Pred niekoľkými rokmi som sa nie celkom z vlastnej vôle dostala do situácie, že som musela začať cestovať omnoho viac. Stovky kilometrov za chorým príbuzným a späť za prácou. S malým dieťaťom sa situácia začala komplikovať, a ja som bola neskutočne unavená z neustáleho prenášania vecí tam a späť. Vtedy niekedy začala moja cesta za minimalizmom.
Keď idete na víkend do Tatier alebo do Paríža, celkom vás potešia tie malé cestovné balenia sprchových gélov, lakov na vlasy či vzorky krémov. Keď však cestujete veľmi často a na miesta s rôznym počasím, vo vašej hlave sa začne zhromažďovať stovka otázok čo si obliecť, čo si obuť, ako to odniesť... začala som byť vyčerpaná už len pomyslením na to, že sa musím rozhodnúť, že o tom musím premýšľať. Okrem iných životne dôležitých rozhodnutí ohľadom svojej rodiny, práce či voľného času musíme robiť tisíce dennodenných rozhodnutí o tom, čo budeme jesť, čo si na seba oblečieme, kam pôjdeme cez víkend.
Začala som mať v hlave extrémne málo priestoru na rozhodnutia a pocit, že strácam samu seba. V jednom časopise som objavila článok o tom, ako sa mladá baba rozhodla nakúpiť si desiatky rovnakých blúzok a sukní, a každý deň chodila do práce v tom istom, lebo ju už unavovalo rozhodovať sa čo na seba každý deň. Dostali sa mi do rúk informácie o tom, prečo Steve Jobs chodil stále v rovnakom tričku aj o tom, ako ľudia v Japonsku bývajú v takmer prázdnych bytoch. O tom, ako si ľudia čistia skrine, zbavujú sa stoviek nepotrebných kusov oblečenia a bižutérie, a zrazu príde do ich života pokoj. Zaujalo ma to – nebolo by super mať len pár vecí, prestať sa neustále rozhodovať a navyše takto aj pohodlne cestovať?
Objavila sa ďalšia dilema – dobre, vyhodím všetko čo nepotrebujem, a budem mať len pár základných kusov. Lenže ktoré to sú? Ak chcete mať len pár vecí, musíte sa dobre rozhodnúť, ktoré to majú byť. Nehovoriac o tom, že musia byť kvalitné, aby niečo vydržali. A na to, aby ste sa dobre rozhodli, musíte poznať svoj štýl. A na to zase sám seba.
Začala sa cesta sebapoznania. Tá cesta sa nikdy nekončí. Ale už teraz v mnohom zjednodušuje život. Menej vecí znamená menej rozhodovania, a teda aj viac času. Na čo? Na spoznávanie nových miest. Na čítanie kníh. Na čas s dieťaťom (ach, ako ma začalo vytáčať množstvo obalov k hračkám, alebo plastové verzie hračiek, ktoré sa hneď zlomia, no nedajú opraviť na rozdiel od tých drevených). Na priateľov, na rodinu, na ... doplňte si. Menší byt znamená menšiu hypotéku aj menej upratovania. Menej stresu a naháňania za prácou, ktorá je viac platená, a vlastne nás nepriamo dovedie k tomu kupovať viac vecí, na ktoré budeme potrebovať viac miesta. Menej jedla znamená kvalitnejší výber aj kreativitu pri varení. Menej vecí znamená menej odpadu. Menej tovaru znamená recykláciu starého, a tak uvedomovanie si hodnôt či tradícií. Menej môže skrátka znamenať viac.
Vďaka smrti blízkeho človeka sa mi do života dostala ešte jedna jednoduchosť – čierna farba a jej neskutočná univerzálnosť. Ale aj vedomie, že všetky zhromaždené materiálne veci jedného človeka pre toho druhého nemusia mať žiadny význam. Dôležitú úlohu hrajú spoločné zážitky, alebo vzdelanie, ktoré ponúka možnosť uvažovať v súvislostiach. Takých, ktoré nám do života prinášajú jednoduchosť z poznania. Samého seba alebo sveta naokolo.
Niekto kedysi povedal, že pesničky Beatles sa stali slávnymi, pretože boli veľmi jednoduché. Kým nepoznali noty alebo drogy, a texty aj hudba sa začali komplikovať. Neviem, čo je na tom pravdy, ale z doterajších skúseností v živote mám pocit, že cesta k šťastiu vedie cez jednoduchosť.
Prečítajte si aj Kurz tancovania pri tyči alebo Ako som prišla o ilúzie
