|
S Ľubou Blaškovičovou, ktorá priniesla malé slovenské Cirque du Soleil do Košíc, sme sa zhovárali o živote, umení i úplne bežných veciach. Reč bola aj o ťažkom novembri ´89, za ktorý si toho s nebohým manželom Petrom Raševom veľa vytrpeli.
Nie ste rodenou Košičankou, no východu ostávate verná. Ste kultúrne, politicky, spoločensky aktívna, asi to tu máte rada...
„Zo začiatku som vôbec netušila, kam idem a veľmi som sa bála, či si na východe zvyknem. Všetko sa spustilo odrazu: manželstvo, divadlo, nový domov, noví ľudia... Boli sme tu s Petrom sami, všetko sme tvorili spolu - to nás „zocelilo“ na 30 ďalších rokov. Aj to, že sme tu stvorili dve dcéry, množstvo krásnych divadelných a rozhlasových postáv, dabingov, vlastné divadlo... a zažili neskutočné hektické mesiace nežnej revolúcie, čo nám neskôr dali istí ľudia pekne vyžrať. Iste aj z toho, že sme mali odvahu v Novembri ´89 postaviť sa na tribúnu, neskôr akosi, samozrejme, vyplynulo, že nemôžeme byť nezúčastnení na ďalšom spoločenskom dianí. Peter ako federálny poslanec bol tým, čo nasledovalo vo veľkej politike nesmierne sklamaný a stiahol sa – ja som si dala za cieľ pomôcť kultúre a som presvedčená, že to malo zmysel. Neviem, koľko je na Slovensku nezávislých komunálnych politikov, ktorí poslancujú od decembra 1989 a ľudia ich stále volia. Asi nie veľa. A asi nie je veľa Nekošičanov – manželov, ktorí získali najvyššie ocenenie Cenu Mesta Košice za rozvoj demokracie a kultúry. Áno, milujem Košice, je to úžasné mesto so skvelými ľuďmi - som tu doma.“
Spomienka na novembrové udalosti v rokoch 1939 a 1989 v novembri 2005. Zapáliť sviečku prišiel Peter Rašev s manželkou, herečkou Ľubou Blaškovičovou
Foto TASR - František Iván
Imaginácie sú fenoménom, ktorý ku Košiciam patrí, dostali ste tisícky ľudí do mesta a za umením, to je úspech samotný. Mnohí hovorili o tom, že Mestský park v Košiciach dostal konečne využitie. Ako to všetko vnímate vy?
„O Imagináciach by som mohla hovoriť hodiny: od počiatočného nápadu oživenia Mestského parku, až po stovky úžasných ľudí, ktorí sa zúčastňovali ako umelci, spoluorganizátori, diváci, dobrovoľníci, sponzori a podporovatelia. Ten nápad bol šialený už od začiatku svojím obrovským rozsahom, ktorý viac a viac narastal v každom z tých 7 rokov. Zahraniční umelci, ktorí prichádzali po prvýkrát s nedôverou, odchádzali s nadšením a prosili, aby o rok mohli prísť znova. Bola to vysoká škola kumštu aj pre všetkých domácich aktérov – tanečníkov, športovcov, výtvarníkov. Naučili sa úžasnej tímovej spolupráci, vydať maximum a doslova za pár dní stvoriť predstavenie, na ktoré chodili tisícky divákov. Najviac bolo cca 12 000 na jednom predstavení – čo už naozaj bolo za hranicou akýchkoľvek predpokladov. Príprava mi vždy trvala celý rok – a tím spolupracovníkov by som spočítala na jednej ruke. Netušili sme, či rozpočet vyjde aj na honorár, či iba „ďakujem,“ či ďalší osobný úver. Ale vytvorili sme čosi jedinečné, čo sa nevidí v našich zemepisných šírkach ani ďaleko za hranicami. Slovenský „Cirque du Soleil“ so stovkou účinkujúcich, akrobaciami v 40m výške na žeriave, či tancom na vode a mappingom na Košický Dóm. To celé v plenéri, kde ste závislí od počasia a tisícky organizačných problémov. Projekt patril k TOP podujatiam Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry a ako jeden z mála pretrval aj po roku 2013.“
Imaginácie. Foto - archív LB
Rok 2017 však u Vás bude smutnejší aj preto, že Imaginácie nebudú. Tak teda, skutočne nebudú?
„Žiaľ, nadšenie umelcov a divákov, ktorí posledné roky prichádzali aj zo zahraničia a zapĺňali košické hotely, neprešlo až do Bratislavy, kde sa rozhodovalo o finančnej podpore z Fondu na podporu umenia. Dotácia na úrovni lokálnej veselice degradovala Imaginácie do pozície projektu žobrajúceho o peniaze. Nepresvedčili ani 2 roky úspešného crowdfundingu (kolektívna podpora, pozn. redaktorky), kde nás fanúšikovia podporili spolu sumou skoro 40 tisíc eur, lebo chceli, aby Imaginácie prežili, ani viac ako 100 tisíc divákov. Lokálne granty sú nedostačujúce, veľkí sponzori sídlia v hlavnom meste a dobrovoľnému vstupnému do kasičky sa našinec vyhne oblúkom. Tí ľudia si neuvedomujú, že aj keď je niečo zadarmo, niekto to zaplatiť musí. Pripraviť projekt, pódiá, osvetlenie, ozvučenie, hudbu, kostýmy, ubytovať umelcov, naskúšať a spropagovať - musíte bez ohľadu na to, či bude v júni v parku snežiť alebo príde zemetrasenie – ale diváci si vopred lístky za 85 tisíc nekúpia. Preto sa takéto projekty nikde nerobia, ak nie je sponzor, ktorému ten obrovský úspech a úsilie stoja za vlastnú prestíž. “
Imaginácie. Foto - archív LB
Plánujete niečo iné, prípadne, chceli by ste, aby sa ešte niekedy Imaginácie do Košíc vrátili? Ľudia ich v crowdfoundingovej kampani podporili, aj keď to bolo na hranici, počula som, že vy ste si kúpili najdrahšiu vstupenku vôbec - a to na vlastné predstavenie…
„Potrebovala som zohnať peniaze a crowdfunding je obrovská príležitosť pre každého kreatívca. Je to vlastne verejná, legálna zbierka, aby projekt podporili aj neznámi ľudia, ktorých presvedčíte, že váš nápad stojí za finančnú podporu a okrem dobrého pocitu si kupuje aj nejaký darček. Ale vyžaduje si stovky hodín práce, je to vlastne projekt pred projektom. U nás sa o crowdfundingu nevie skoro nič – vo svete beží už roky. Má svoje pravidlá, na každom portáli iné. Mne zožral mesiace života, ale zase som sa mnohé naučila. A keďže sa nezvyknem vzdávať, naozaj som kampaň dotiahla z vlastného úveru. Neľutovala som, verím, že som povzbudila ďalších, ktorí môžu byť a budú úspešní. Pravdou ale je, že bez pomoci priateľov, známych tvárí zo showbiznisu, by som to nedala. Mišo Hudák, Cuky a Luky, Katka Brychtová, No Name, Peter Bič projekt, Čeky, Luky Adamec, Lenka Hriadelová, Junior a Marcel a mnohí ďalší nám pomohli v crowdfundingovej kampani, aj keď vedeli, že sami Imaginácie nikdy neuvidia. Všetkým som nesmierne vďačná. To, že je koniec, som si pripúšťala len ťažko, ale v súčasných podmienkach nevidím možnosť ďalšieho financovania, pokiaľ sa nestane zázrak.“
Z hry Moje baby. Foto - archív LB
Ste herečkou, dramaturgičkou, pôsobíte v Štátnom divadle Košice, boli ste hlavou Staromestského divadla, čo pre vás znamená divadlo? Je to láska na celý život?
„Herec musí byť trafený – málo, ale presne,“ hovorieval môj ocko, známy herec – Dušan Blaškovič. Trafili ma už v detstve. Vždy som túžila stáť na javisku, aj keď som dosť dlho pochybovala, či na to mám. Nikdy som si nemyslela, že som krásavica, tak som vedela, že musím upútať niečím iným. Myslím, že sa mi to podarilo až vtedy, keď som prestala myslieť na to, aby som bola na javisku dokonalá, ale aby moja postava ľudí presvedčila, aj keď je odporná, či škaredá, tlstá, stará, zlomyseľná...pár rokov mi to trvalo, ale tým sebapoznaním sa mi uľavilo (úsmev). Viete, herci – a hlavne herečky - sa stále porovnávajú s tými ostatnými, ktorí hrajú vo filmoch, v seriáloch a predstavujú si seba v tej-ktorej postave. A vo svojej hereckej ješitnosti si vravia, že by boli lepší. Keď si poviete, že tá herečka je skvelá, ale ja by som to robila inak, len preto, lebo som iná – nie lepšia alebo horšia, je to oslobodzujúce – a môžete mať aj medzi kolegyňami ozajstné priateľky (úsmev). Dávno som dospela do štádia, kedy nemusím a nechcem hrať v každej hre, ktorá sa pripravuje, kedy sa teším na vydarenú inscenáciu – a hanbím sa za seba aj kolegov, keď sa predstavenie nepodarí. V našom Staromestskom divadle sme vždy uvádzali len hry, o ktorých sme boli presvedčení, že sú skvelé a diváci budú nadšení... Hry boli skvelé, ale diváci nie vždy boli nadšení rovnako ako tvorcovia. A tak je to dodnes aj v Štátnom divadle: práca na inscenácii môže byť krásna, skvelá partia, skvelý režisér - len diváci naše posolstvo akosi nepochopia. Ale ak sa stane, že na oboch stranách preskočí iskra – to sú chvíle, pre ktoré milujem javisko a týždne skúšania stáli za to.“
Foto - TASR
Aká divadelná hra/postava Vám doteraz utkvela v pamäti najviac?
„Zvyčajne sú to tie prvé a posledné. Mojou prvou bola Diderotova Mníška – hneď hlavná postava Zuzany, kde som počas predstavenia 104x kľakala a vstávala. Vraj som bola dobrá, povedal môj ocko. Potom prišla Katarínka v Jánošíkovi podľa Vivaldiho, Emka v Generálnom zázraku, Casoneho Pani úsvitu, Júlia v Kisonovom Rómeo a Júlia po 30.rokoch, krásne komédie Ženy na krku, Vydrž pusinka, Tom, Dick a Harry... A posledná inscenácia, ktorá už pred premiérou bola na 3 mesiace vypredaná. Postava KAY v hre Moje baby je teraz mojou srdcovkou. Tri herečky, každá máme 6 monológov, teda každá asi 40 min textu. Super, že ten Nemec Alzheimer zostal za dverami. Je to naozaj skúška odvahy, postaviť sa na javisko, ustáť to a povedať všetky písmenká tak, aby sme si vyslúžili standing ovation. Nádherný text, silný príbeh, skvelé parťáčky: dcéra Dana Košická a vnučka Alena Ďuránová. Verím, že tí, ktorí to neuvidia túto sezónu to stihnú ešte aj o 5 rokov.“
Ste jednou z mála herečiek, ktorá ešte „neprepadla“ seriálovému herectvu, čím to je?
„Jednoduché – nechodím na castingy. Okrem toho, ak sa občas v nejakom seriáli objaví postava môjho typu, zvyčajne nie je taká veľká a významná, aby volali niekoho nového mimo Bratislavy. Je tam dosť herečiek na voľnej nohe, ktoré môžu kedykoľvek a produkcia sa im nemusí prispôsobovať. Škoda, že košické TV štúdio zomrelo – ešteže som si televíziu a kvalitné inscenácie užila pred revolúciou. Bratislavské štúdia nás úspešne obrali aj o dabingy, ktoré sme v Košiciach robili naozaj dobre. Teraz som zvedavá, ako dopadne pokračovanie seriálu Ženy z rodu Gilmorovcov a kto prepožičia hlas mojej Lorelai, ktorú som dabovala 7 rokov v 154 dieloch.“
Z hry Moje baby. Foto - archív LB
A čo Vaša životná láska, ako náročné je pre Vás žiť bez Petra?
„Peter bol iný, ako všetci ostatní – preto som si ho vybrala (úsmev). Mal obrovský talent, škoda, že sa nenarodil neskôr, alebo v inej krajine, určite by bol filmovou alebo seriálovou hviezdou. Výborne tancoval, spieval, mal šarm a charizmu. Ale bol aj bohémom a život s ním nebol ľahký. Nikdy sa nepreniesol cez krivdu, keď nás počas divadelného štrajku vyhodili z divadla a tá naštartovala aj jeho neskoršiu chorobu. Tie 2 roky boja o život boli ťažké a vyčerpávajúce, neustála hojdačka zlepšenia a zhoršenia... vždy vravel, že nech s ním na dôchodku nepočítam, že on starý nebude... Žijem hektický život, stále mám pocit, že nestíham – nestíham mať pocit osamelosti, mám množstvo práce a keď sa mi podarí na chvíľu ujsť na chalupu. teším sa, že som „sama so sebou“. Po tých skoro 9. rokoch, odkedy odišiel, sa s ním stále rozprávam, sedávam na našej lavičke pod „jeho lipou“ a hnevám sa, že všetky (aj mužské práce!) nechal na mňa. Sedí kdesi na obláčiku, posiela mi padajúce hviezdy, chodí s bratmi na ryby, s kolegami hrá karty – a spolieha sa, že tak ako vždy, tu dole všetko zvládnem (úsmev). Ale chýba – veľmi.“
Ľuba Blaškovičová s manželom Petrom Raševom. Foto - archív LB
Čo Vaše dcéry, akou cestou sa vybrali? O Katke vieme, že bola prvou vôbec, ktorá sa na nás pozerala z poriadnej výšky, zamotaná v šáloch a lanách. Kristínu možno počuť a vidieť v televízii.
„Dievčatá sú poznamenané umením a divadlom. Veď ich prvé kroky boli po javisku. Všetky nedeľné rozprávky absolvovali s nami. Poznali ich naspamäť. Neskôr účinkovali v TV, dabingu, recitovali, hrali v Staromestskom divadle. Asi nemohli dopadnúť inak. Katarína skončila konzervatórium, hrala v Štátnom divadle, potom odišla do Španielska na hereckú školu. Tam začala s výškovou akrobaciou a v Košiciach urobila nádherné predstavenie. Učila šálovú akrobaciu a jej žiačky pokračujú dodnes. Ale rýchlo zistila, že sa tým neuživí a odišla do zahraničia za svojou ďalšou láskou – ku koňom. Kristína pracuje pre televízie, robí krásne reportáže nielen o Slovensku, ale aj o ľuďoch a ich osudoch. Má talent pre poetické videnie, je citlivá a empatická – profesionálka, s ktorou rada spolupracujem a radím sa pri všetkých mojich projektoch.“
Dcéry Ľuby Blaškovičovej. Foto - archív LB
Čo Vás aktuálne hnevá najviac? V spoločnosti, svete, okolí, doma, za oknom, všeobecne.
„Zloba, hejterstvo, posun v myslení a pohľade na svet. Málo empatie a radosti z úspechov vlastných aj iných. Sebectvo, arogancia, vulgárnosť a nezodpovednosť. Egoizmus a ľahostajnosť. Chýba úcta a základná ľudská slušnosť. V rodine, v škole, v spoločnosti. Je toho mnoho, čomu nerozumiem a neviem sa s tým zmieriť. Vždy som riešila problémy celého sveta, myslím, že schopní a úspešní ľudia sú povinní ozývať sa, poukazovať na chyby a pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Veď všetci máme len jeden žalúdok, jeden zadok a do hrobu pôjdeme rovnako nahí.“
Ženy v meste hovoria o inšpiratívnych ženách, jednou z nich ste určite aj vy. Aké je podľa Vás dnešné vnímanie ženy v spoločnosti? Stále má strážiť oheň a muži loviť?
„Nikdy som s tým nesúhlasila, naopak ženy sú lepšie vodkyne – lebo nechcú bojovať, ale skôr ako zbraň použijú hlavu. Sú kreatívne a oveľa rýchlejšie riešia množstvo problémov naraz. Vidím to v komunálnej politike – tí, ktorí sa nekonečne vykecávajú sú muži: nemusia ísť po deti do škôlky a nakúpiť a navariť večeru. Majú čas a chuť sa prezentovať a realizovať. Ženy chýbajú nielen v politike, chýbajú aj vo vedúcich funkciách, ktoré si muži privlastnili a veľmi neradi nás do nich púšťajú. Možno na nejakej inej planéte budú raz ženy naozaj rovnoprávne. Na takej, kde budú rodiť aj muži (smiech).“
Chalupa Ľuby Blaškovičovej. Foto - archví LB
Je niečo konkrétne, čo by ste chceli v živote stihnúť?
„Cestovať, spoznávať svet a ešte sa dlho tešiť z prítomnosti maminky a ľudí, ktorých milujem. Pomáha mi veriť, že toto nie je môj posledný život, takže, čo nestihnem v tomto, snáď sa podarí v tom ďalšom živote. Ale určite by som teraz chcela stihnúť to najdôležitejšie – vidieť šťastné moje dcéry.“
Máte veľmi vydarené „selfie“ fotky s vašou aktívnou mamkou. Je skutočne taká akčná, že si užíva túto dobu elektronickú?
„Ešte keď žil otecko, ich cesta z Bratislavy za nami končievala v Prakovciach. Všetky sviatky sme trávili tam – v prírode a spolu. Ocko si „zabetónoval“ už pri prvotnej rekonštrukcii pred 30-timi rokmi a maminka mi pomáhala doraziť pred 10-timi rokmi tú druhú – kompletnú. Vždy tam mali svoje miesto, takže bez nej si žiadne sviatky neviem ani predstaviť. Myslím, že mala 75 rokov, keď som jej na Vianoce kúpila notebook. Po prvej „šokovej“ reakcii sa prihlásila na PC kurz a bola lepšia ako všetci šesťdesiatnici! Na ďalšiu návštevu už prišla vyzbrojená digitálnym foťákom a USB kľúčom. To, aby bola v kontakte s vnúčatami a pravnúčatami. Dnes má 83, číta si články na internete (aj v angličtine), bežne mailuje, skypuje a má svoj účet na facebooku. Vždy rada cestovala, ešte vlani sme boli spolu pri mori a na jej 80. narodeniny na poznávačke v Paríži. Naučila ma milovať záhradu, kvety a krásu – vďaka nej, sú obe naše záhrady (jej bratislavská a moja prakovská) „skoro dokonalé“ (úsmev).“
S mamou v Paríži. Foto - archví LB
.
Prečítajte si aj Veronika Velez-Zuzulová: Na ľuďoch si cením pokoru, nemám rada, keď intrigujú
