|
Vždy ma to fascinuje. Cestou na tenisový kurt analyzujete každý detail súperky, o ktorej dovtedy viete len jej vek, mesto, odkiaľ pochádza a body v rebríčku.
Podľa značky a veľkosti tenisového vaku sa snažíte odhadnúť, či súperka hráva veľa a či už má výstroj, ktorú získavajú víťazi turnajov ako ceny.
Odhadujete, ako jej váha a výška určí štýl hry. Je silnejšia, bude mať tvrdé údery, ale možno bude menej pohyblivejšia. Možno. Iná je malá a útla, ale bude rýchla a odhodlaná, lebo ju zvyknú podceňovať. A keď je mladšia a s horším postavením v rebríčku, máte zlozvyk sa potešiť.
Niečo napovie aj oblečenie. Všimnete si hlavne značkové, lebo toto je predsa len trochu snobský šport a hneď od začiatku rodičia nadaných detí investujú viac ako je treba. Investujú do víťazov.
Povrchné analýzy prestávajú platiť už pri rozohrávke, keď silnejšia ukáže dobrý pohyb na kurte a malá útla začne švihať, že musíte nasilu nasadiť ten nezúčastnený výraz, aby ste nevyľakali vlastné dieťa a neuľahčili to súperke. A to sa pri rozohrávke ešte šetria sily.
Dôležitý moment sú podania. Ukážu sebavedomie i počet hodín na kurte. Rýchle a presné podanie vyhráva vlastný gem.
Popritom nenápadne sledujete rodičov. Či kibicujú hneď od začiatku, či dokážu pokojne obsedieť alebo sa potrebujú prechádzať, pretože hru prežívajú. Či chvália alebo hneď zúria, keď príde dvojchyba.
Napätie rodiča prvý raz opadne po prvom vyhranom game či prvom brejkbale. Opadne, ale nekončí. Až do poslednej loptičky, tá je najťažšia.
Keď sa vyhráva, ide to samo, keď pribúda nevynútených chýb, je to náročnejšie. Tváriť sa nezúčastnene, keď vaše dieťa na víťazstvo má, ale príde o neho vlastnými chybami.
Alebo bez ohľadu na počet náhradných rakiet, veľkosť batoha a značkové oblečenie súperky je jasné, že to bude rýchla prehra a vy už hľadáte správne slová, aké bez hnevu a sklamania poviete ako prvé, keď sa zničené dieťa vráti po prehre na lavičku.
A vtom sa odohrá na kurte sporný moment a súperka tvrdohlavo opakuje, že aut nebol. Opakuje, hoci moja dcéra tvrdí opak a dokonca jej dá zapravdu aj súperkin otec, čo je na kurtoch výnimočná situácia.
Sedíte tam a neviete dcére poradiť, ako nepríjemnú situáciu vyriešiť. Deti si rozhodujú zápasy samy a rodičia nemajú zasahovať, lenže súperka odmieta ďalej hrať. Stihnem len navrhnúť, aby zavolali rozhodcu, keď moja dcéra presvedčí nahnevané dievča, aby loptičku opakovali. Súperka súhlasí a opäť sa hrá.
Podanie a výmena sú nekonečné. Ale moja dcéra zahrá víťaznú loptičku. Má väčšiu cenu ako je fiftín, lebo potvrdí, že vyhral ten, kto hovoril pravdu. S úžasom sledujem, že dieťa, ktoré ešte donedávna kývlo na hocijaký výmysel súpera, si dokáže odhodlane stáť za svojím.
Body do rebríčka sa nakoniec mojej dcére po prehre nezarátali, ale body do života určite.
Po odchode z tenisového kurtu už neanalyzujem súperky. Užívam si, ako z môjho dieťaťa rastie osobnosť. Na kurte i mimo neho.
