Každý máme svoju slabosť. Mojou sú ľudia. Teda veľa ľudí. Ale hôrne dievča sa minulý týždeň vybralo do veľkého mesta. Dlho mi trvalo, kým som našla odvahu. Čo som sa ja načítala bedekrov a nazbierala máp. Ono, cestujem veľa aj po svete, ale radšej tam, kde iní nie. Komercia, masy ľudí a také tie veci mi naháňali vždy hrôzu.

Moje deti nepoznajú aquaparky ani siahodlhé pláže. Stanujeme, trampujeme, spoznávame menšie  tajomné miesta a je nám dobre. Každé veľkomesto ma zatiaľ sklamalo. Program Pohody si vášnivo prečítam každý rok a tým moja účasť na nej  končí. Svoj tieň neprekročím. Festivalu sa teda zúčastňujem len v Tatrách. Tam zlezie z hôr pár horolezcov, zacupkáme na Buty a to je tak akurát. 

A keď som žila v Nemecku kvôli manželovej práci, tak mi najlepšie bolo v miestnom parku. Vianočné darčeky mám kúpené už v októbri, lebo potom sa už neviem hýbať. Jediné, kedy mi veľká spoločnosť neprekáža je, keď ide o prácu. Vleziem rečniť aj na plný hokejový štadión. To je akési iné. A potom šup šup preč.  

No a s takouto sociodiagnózou som sa vybrala do osemmiliónového Londýna. Vždy som chcela cestovať aj po metropolách. Najprv som si vybrala Tiranu v Albánsku všakže. No načím bolo siahnuť aj na najvyšší level. Lebo Londýn je Londýn.

A mesto ma zjedlo aj s botaskami a bedekrom. Tisíce ľudí v uliciach. Davy, cez ktoré sa musíte prepchávať, zatiaľ čo oni tlieskajú miestnym komikom a tanečníkom. Ak  sa chcete za slušný peniaz naobedovať, začnite už po raňajkách hľadať voľnú reštauráciu. Nikdy som nevidela toľko ľudí. Ale milovala som ich. Nezažila som žiaden konflikt, nevidela som sa nikoho opitého tackať . Tá pohoda. Posedávanie aj ležanie v parkoch.

A tá pestrosť! Toľko  etnických a národnostných menšín.  Aziati, Afroameričania, Indovia, Arabi  a, samozrejme, Európania. Mala som dokonca pocit, že všetci boli aj akísi pekní. Áno, Londýn má štýl. A gráciu - klobúky, vesty, saká, šaty a štóly. Moja socializácia dosiahla svoj vrchol v momente, keď mi začalo byť ľúto, že tri dni chodím v tej istej mikine. Nakoniec som to bola ja, kto chcel každodenné behanie po zákutiach mesta skončiť na bláznivej a preplnenej Piccadilly  Street.

Londýn je o histórii, o architektúre. Ale najviac o ľuďoch. O davoch ľudí. A nevadili mi. Neudupali ma. Nesklamali ma. Pre mňa je toto životný posun. Hoc viem, že Londýn ťažko niečo prekoná, dnes sa bojím  ľudí zase o čosi menej. A je to naozaj dobrý pocit. A pritom stačilo tak málo, prestať o niečom snívať a urobiť to. Ak sa teda bojíte ľudí, lebo viem, že nás je dosť, choďte raz namiesto do lesa do Londýna. Je fantastický. Ľudský.

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.