Dohadujeme stretnutie už týždeň dopredu. Obe sa tešíme. Obe to potrebujeme.

Pred rokom sme prechádzali nepeknými vzťahovými turbulenciami. To, čo v oboch prípadoch vyzeralo na začiatku ako čarovný príbeh, čo príde raz za život, sa zmenilo na utrápené duše. Vtedy sme to nechápali, ale bolo to to naj, čo sa mohlo stať. Jeden to skončil smskou. Druhý odmietal prevziať zodpovednosť a len sa vyhováral. Akoby sa dohodli, obaja v ten istý týždeň.

Po tom, čo ten „môj“ poslal smsku, som jej okamžite volala. Mali sme sa stretnúť, dohadovali sme sa už týždeň dopredu. Bleskovo som sa zbalila. Oblečenie, ak náhodou pôjdeme do mesta „žiť“, teda zabudnúť, ale aj mikinu a teplé ponožky, ak zostaneme doma. Na vrch vodku. Predstava, že mám za ňou cestovať hodinu mi prišla nepredstaviteľná, tak som zavolala taxík. Kašlať na prachy. Čakala ma pri bráne. Narýchlo sme sa objali a vošli do domu, aby sme unikli pred okolitým svetom.

Jej psica ma celú pooblizovala, dožadovala sa pozornosti. Bez slov sme išli do kuchyne. Ona vyťahovala poháre, ja z tašky vodku. „Vyberiem ľad.“ „Netreba, bola v mrazničke, je akurát.“ Pozrela na mňa a v momente sme sa naraz začali smiať. Psica nechápala a stále po mne skákala. Veľa sme toho nenahovorili. Dali sme teplé ponožky a pozerali nejakú blbosť v telke. Ak sme aj plakali, každá po svojom, v tichosti.

História sa opakuje. Obe sme si to uvedomili včera. Dohadujeme naše stretnutie už týždeň dopredu. Obe sa tešíme, obe to potrebujeme

Turbulencie sú, avšak nie vzťahové. Máme za sebou náročné obdobie. Možno je to smiešne hovoriť v našom veku, no sme vyčerpané. Bakalárka, skúšky a naše veľké ciele. Najmä očakávania, od seba a iných. Obe vieme, že ak chceme niečo dosiahnuť, treba pre to niečo obetovať. Makáme. Jedna už teraz publikuje vedecké práce. Druhá zbiera príbehy, o ktorých chce hovoriť ľuďom. Volám jej ráno, že som mala zas naprd sny. Ona nespala vôbec.

Už som zbalená. Mám aj teplé ponožky, aj vysoké opätky, ak pôjdeme „žiť“. Vodku nenesiem. Namiesto toho mám paradajky a šampióny na grilovačku. Viem, že ma budú aj so psicou čakať pred bránou. Narýchlo sa objímeme a vojdeme do domu. Psica bude po mne skákať. Zeleninu dáme do chladničky. Zrejme dáme teplé ponožky a pozrieme nejakú blbosť v telke. A možno pôjdeme do mesta. Isto sa budeme rehotať, psica nebude chápať. Budeme sa možno smiať, možno v tichosti sedieť. Jedna bude grilovať, a teda konečne dočítam tú knihu. Ja budem asi aj plakať. Pretože, keď je nablízku, viem, že môžem. Myslím, že ona to má rovnako. 

 

Prečítajte si aj Uhorková sezóna