Prečo ste sa stali leteckou záchranárkou?
„Mala som 20-ročnú prax anesteziológa, intenzivistu a simultánne som slúžila osem rokov v pozemnej záchrannej službe. Výzva na leteckého záchranára prišla v čase, keď môj brat tesne predtým zahynul pri lesnom úraze, takže moja motivácia pomáhať ľudom v extrémnych podmienkach bola veľmi konkrétna.“
Ktorý výjazd bol doteraz pre Vás najťažší?
„Každý zásah je špecifický. Spomínam si na dieťa z reedukačného ústavu, ktorého prešiel traktor s naloženým drevom , malo skolabované obidva pľúca a bolo v bezvedomí. Oživovali sme ho aj vo vrtuľníku, napichali sme 2 hrudné dreny a pacient prežil. Pre mňa osobne, ak sú zranené deti a bojujeme o ich životy, je to dvojnásobne náročné. Zložitý bol aj technický zásah vo Veľkej Fatre v Gaderskej doline na hore Tlstá, keď bolo tesne pred západom slnka a pacientku sme našli 500 metrov pod vrcholom medzi 40 metrovými stromami. Celý terén bol šmykľavý, mokrý a s desaťkilovým vakom bolo náročné sa dostať k pacientke. Zásah bol náročný, pilot s kopilotom nás zbadali až po druhom nálete, keď sme založili oheň, ale zásah bol úspešný.“
V ktorých prípadoch sa na výjazd nastupuje naozaj ťažko?
„Nikdy. Sme letoví záchranári a to je výzva. Jedine, keď naši drahí kolegovia zahynuli minulý rok 17. júla v Slovenskom raji a teraz, keď opäť zahynula tatranská posádka. Ja som bola v obidvoch prípadoch na inej stanici v službe a smútok a rešpekt bol silným momentom pred nastúpením do vrtuľníka. Ale ľudia nás potrebujú.“
S akými pocitmi nastupujete po takýchto tragédiách do záchranárskej helikoptéry? Rozmýšľate niekedy, že skončíte?
„Toto mi nikdy nenapadne, ani smrť kolegov ma neodradí. Môj brat zomrel v lese pri úraze a vtedy som prisahala, že každý zachránený človek, ktorý je v núdzi a je v nedostupnom teréne za to stojí. Je to poslanie a každý úspešný zásah, pri ktorom sa aj posádka vráti celá a zdravá, je malý úspech, čo nás presvedčí o našej rehole. Je to poslanie a nás červených anjelov čakajú vždy, ak ide do tuhého. Nesmieme nikoho sklamať. My sme tu pre ľudí,“
Čo rozhoduje o úspechu v teréne?
„Je to rehoľa, ale ja tú prácu robím rada a oddane. Rešpekt mám, ale odbornosť a súhra tímu a predletová príprava je alfa omega úspešnej misie. Dvadsať rokov robím anesteziológa, intenzivistu, ale práca leteckého záchranára je špecifická vtom, že ak vás vyložia v teréne pri technických zásahoch, musíte si poradiť sama, naviazať pacienta, takže musíte mať aj odborné aj fyzické predpoklady, aby ste nezlyhali a dokázali v extrémnych podmienkach pomôcť pacientovi. Osobne si myslím, že je to práca len pre silné povahy a máloktorá žena spĺňa tieto kritéria a požiadavky.“
Ako Vašu prácu vníma blízke okolie?
„Blízka rodina sa o nás bojí, ale od 15. rokov som rozhodovala sama o živote a o činoch, takže aj v tomto prípade je to tak. Tú prácu chcem a budem robiť, čiže človeka by mohli odradiť interpersonálne vzťahy, ale máme vo firme úžasne osobnosti, výnimočných ľudí a táto náročná práca je s nimi jedinečná.“
Čo je na tejto práci najťažšie pre ženy?
„My ženy sme dobré organizátorky, ale práca v teréne má fyzické limity, ak v teréne s desaťkilovým vakom hľadáte pacienta, ak je pacient v ťažkom teréne a niekedy je vaša fyzická sila limitovaná. Ale ak systematicky cvičíte, kondícia sa dá nabrať.“
Ako si záchranárka dokáže poradiť s agresívnym pacientom?
„Veľmi jednoducho. Ak stačí dohovor, zvládame to lepšie ako muži. Keď ide do fyzických útokov a vopred to viete odhadnúť, existujú medikamenty, ktoré spacifikujú aj najagresívnejšieho pacienta.“
Čo by si ľudia mali pri pohľade na záchranárske vesty uvedomiť najviac?
„Ťažko odpovedať na túto otázku. Myslím si, že namiesto smotánky a umelých celebrít, by si mali viac uctiť ľudí ako sú hasiči a záchranári, ktorí či prší, sneží, teda za každých okolnosti bez váhania vždy vyrazia na pomoc druhým. Zaslúžia si rešpekt a úctu.“
Prečítajte si aj Jej pokoj pomáhal pacientom i posádke, hovoria o zosnulej Patrícii Krajňakovej jej kolegovia
