|
Zväčša sa venujem politike, ale stáva sa mi, že sa dostanem aj k iným témam. Niekedy sú to Rómovia, niekedy zas iné menšiny. Úplne po prvý raz sa mi však stalo, že robím na téme sexuálneho násilia na deťoch. Rozdiel medzi takouto témou a politikou je asi jasný - ako novinárke mi politikov ľúto nie je. Pravidlá sú jasné, išli do toho slobodne, dobrovoľne a s tým, že budú čeliť novinárskym otázkam. Vzťah medzi politikom a novinárom je zväčša vyrovnaný, neosobný.
Prvý rozdiel pri tejto téme sa začal tým, že svojim respondentom prvých desať minút vysvetľujem, čo ich čaká. Práve pri tomto som sa pristihla, že mi je najsmutnejšie. Hovorím im, že sa musia pripraviť na anonymy, nenávistné maily a komentáre. Že by bolo lepšie si aspoň na mesiac schovať profily na sociálnych sieťach a preboha, za žiadnych okolností, nečítať diskusie pod článkom. Nikdy. Príde bagatelizovanie, obviňovanie, či nezvádzali, či sa neobliekali vyzývavo. Či sa nechcú pomstiť.
Už teraz z letmých konverzácií s mojim okolím totiž prichádza prvá reakcia - či si to nevymysleli. Veď predsa to nemôže byť pravda. Chcú sa pomstiť. A aj keď nie je jasné za čo, žiadnu motiváciu nemajú, toto je prvá vec, ktorá napadne väčšinu Slovákov. Posledné dni teda neustále opakujem ľuďom dátami - štatisticky si tak malé percento obetí takéto príbehy vymýšľa, že je takmer mizivá šanca, že by niekto pod vlastným menom popísal tak obrovskú traumu ako zneužívanie v detstve a vymýšľal si.
Prečítajte si
Hneď druhým dychom ľuďom dodávam, že rozumiem, prečo tomu nechcú veriť. Je to totiž tak obludné, že prvá a logická reakcia mozgu je, že to jednoducho nemôže byť pravda. Vyzývam preto ľudí, aby sa na to pozreli racionálne a citlivo, pretože obete si to zaslúžia.
A teraz sa na chvíľu skúste vžiť do kože tej obete. Nie do kože agresora. Predstavte si, že 10 rokov sa snažíte vysporiadať sa s niečím, za čo nemôžete, čo sa vám stalo a pred čím vás nikto neochránil. Potom sa konečne rozhodnete prehovoriť, a prvé, čo sa vám vráti naspäť je, že vám nikto neverí. Je to nová trauma, sekundárna trauma, ktorú naša spoločnosť spôsobuje nielen takýmto obetiam, ale aj týraným ženám, či zbitým Rómom. Je to nelichotivá vizitka nás všetkých v tom, že zväčša sa automaticky staviame na stranu silnejšieho.
A pritom obete by mali dôkazy, celkom jasné. Keby neexistovala mlčiaca väčšina. Keby sa tomu všetkému neprizerali desiatky ľudí, ktorí o tom vedeli a vedia. Roky boli svedkamia ticho sú aj dnes. Smskujem, mailujem, volám, a na druhej strane je akurát tak ticho. Lenže niečo sa postupne v našej spoločnosti vďakabohu mení. Pri takýchto príbehoch asi ťažko hovoriť o happy endingu, ale aspoň čiastočne môžeme hovoriť o zadosťučinení. A aj keď je mlčiaca väčšina stále väčšinou, hovoriaca menšina vie zmeniť minimálne niekoľko osudov a príbehov. Osobná odvaha konkrétnych ľudí na konci dňa zmení svet, a mlčiaca väčšina zostane v hanbe. Pretože aj keď mlčíte, viete, že zneužívať deti sa nemá, a to ticho na tom absolútne nič nezmení.
Ženy v meste, veľmi si želám, aby sa postupne väčšina zmenila na menšinu. Nemlčte, ozvite sa a kričte do sveta, keď vidíte neprávosť. Je jedno, či na ulici, v obchode alebo u vášho suseda. Aby nás to ticho jedného dňa absolútne neprehlušalo.
Majte úspešný a hlasný týždeň!
