|
Stojím v rade v potravinách. Šla som nakúpiť na celý týždeň, nech dodržiavame karanténu. Situácia sa zrejme zhorší, treba sa na to pripraviť a zostať doma. Ako tak stojím v rade do pokladne, jedno je fascinujúce: koronavírus nepozná peniaze. Zrazu stoja v rade na zemiaky a múku ľudia v ošarpaných starých teniskách, aj pár oháknutý vo Fendi tričkách.
Ak nám niečo táto pandémia pripomenie, tak je to vec, že v tejto spoločnosti žijeme všetci spolu. A áno, raz nás dobehnú tie tisíce ľudí bez domova, na ktorých kašleme, aj desaťtisíce v osadách. A verte mi, ak príde covid-19 medzi jednu alebo druhú skupinu, bude sa šíriť šialeným tempom medzi komplet všetkých. Už sme mohli mať postavený vodovod aj v tých zvyšných 25 percentách obydlí, ktoré chýbajú. Už sme mohli mať zvládnuté stovky ľudí bez domova.
A aj keď ste mladý, silný a zdravý libertarián, máte rodičov, aj babky a dedkov, aj tam už sranda končí. Sme v tom prosto všetci spolu. Je jedno, či katolík, evanjelik, tmavý, svetlý, bystrý, hlupák.
Je to testom aj vlastného sebectva. Chodiť len tak po ulici bez rúška? Ísť na pivo? Pivo sa nedá, lebo je zatvorené? Nezorganizujeme doma party? Pozveme zo desať kamošov. Byť len tak doma, to je oveľa väčšia nuda.
Okrem zotierania triednych rozdielov sa v domácnostiach ešte zotrú police, ktoré päť rokov nikto neupratoval. Zasadia sa kvety, vymaľujú sa steny, dočítajú knihy, dopozerajú seriály. Popri tom by sme mohli myslieť na všetkých, ktorí zdraví nie sú. Na onko pacientov. Cukrovkárov. Ľudí s kardiovaskulárnymi problémami. Dôchodcov.
A ak sa nám všetkým aspoň na chvíľu podarí pochopiť, že sme v tom všetci spolu, snáď to bude menšia katastrofa, ako by mohla byť. A ak nie? Ak nám nepomôže ani pandémia, tak nám už nepomôže nič. Držme si palce.
