...pýtam sa ani nie preto, žeby som na svojich pleciach mala málo. I keď mám toho dosť, čo dokonca cítia aj moje trapézy. Že vraj vlastním aspoň pol sveta a nesiem to na svojich pleciach, hovoria maséri, keď sa ich dotknú. Pritom vediem bežný rýchly život modernej ženy. Tak si to aspoň ospravedlňujem.
Toto však nie je o mne, hovorím o ženách, v mestách i na dedinách, ktoré toho majú na pleciach a v duši oveľa viac. Málokedy však o tom hovoria. Smutne musím konštatovať, že ich mám teraz v okolí dosť. Prezentujúc dokonalé ženy a dokonalé rodiny to na nás dobre hrajú. A zrazu sedím v preplnenej miestnosti pekne oblečených ľudí s nešťastne učesanými akože účesmi, ktorí sa tvária, že je všetko v poriadku. Fotka, torta, pohárik, násilné objatia. Akože je to fajn. Aj keď nie je. Stačia malé momenty, viac pozornosti a vedomostí a vidíte, že niekto tu trpí. Často preto, aby udržali rodinu, aby neostali v živote samy, aby nemuseli hľadať nové riešenia.
Prípady o to horšie, ak im nemá kto pomôcť. No ešte desivejšie je, ak je nás nápomocných dosť, no podaná ruka ostáva vo vetre sama. Nedostáva ani len prst z druhej strany. Život je nevyspytateľný a my nevieme, čo sa ešte môže stať. Nechceme ani len myslieť na to, žeby sa niečo podobné dialo v našej domácnosti. Niekedy to však nevyjde, niečo sa zmení, nastane zlom. A my sme bezradné. Naivne si myslím, že vtedy nastupujú najbližší. Pozor, najbližší nemusí znamenať pokrvní. Sú to ľudia, čo vás neodsúdia ale vypočujú a triezvo poradia, pomôžu, objímu. Áno, oni existujú, len ich niekedy cez tie zaslzené oči a natrhnutú dušu nevidíme. Alebo vidieť nechceme. Radšej, lebo majú iný (triezvejší) pohľad na vec.
Pýtam sa ale, koľko žena unesie? Dokedy má trpieť? Kým deti vyrastú? Kým prestane piť? Kým to s ňou ukončí? Kým sa presťahujeme? Kým, kým, kým...bude neskoro?
Záhadou pre mňa je aj samotná vedomosť. Že ľudia v slepej uličke začnú rozprávať, všetko nám povedia, aby sme vedeli, aby sme posúdili situáciu a povedali, čo si o tom myslíme. Také to ubezpečenie, nie, nie, ty nie si prepnutá, že to chceš ukončiť. To, že ti ubližuje, nie je v poriadku. Potom nastane zlom, v tom horšom prípade sa veľa nezmení a žena o ktorej dnes píšem, sa stiahne... A hrá. Aj vtedy, keď je opona zatiahnutá, vo svojej domácnosti. Až v tme, v sprche, v aute, v tichu si sama poplače a pýta sa, či to ešte unesie. Ale...mlčí.
Áno, takto nám vznikne veľa dobre sa predávajúcich kníh o trpiacich ženách, ale...je toto cesta? Prehovoriť až po rokoch? Nie je to ľahké, ale akýkoľvek náznak a prosbu o pomoc vnímam zodpovedne a nenechám to len tak. Škoda, že niekedy aj napriek všetkému máme pochybujeme, či je naša pomoc vítaná. Lebo cez zatvorené dvere sa tlačiť nechceme, stačí ich pootvoriť a my sa kedykoľvek vrátime.
Držím palce ženám, v meste i na dedine, ktoré zbierajú silu a verím, že určite v okolí je niekto, kto chce pomôcť. Len stačí pootvoriť dvere...
Prečítajte si aj Každodenné malé vojny s mužm
