Pracujem v zmiešanom kolektíve a za pomerne krátky čas sa mi podarilo získať aj určité postavenie. Do pozície šéfky som sa nikdy nepasovala, nechcem a ani to neplánujem. Nejako prirodzene však táto rola vyplynula z toho všetkého, čo robím. Mám veľkú zodpovednosť a každý deň aj veľkú dilemu. Také tie malé rozhodnutia, ktoré sa na vás sypú a čas nepustí premýšľať pridlho.
Čiastočne teda riadim určitý počet ľudí, ale nie za zatvorenými dverami v zasklenej miestnosti. V open space plnom ľudí, ktorí sú viac-menej mojimi rovesníkmi. Ide nám to. Raz horšie, raz lepšie. Mám šťastie, že ma chápu moji nadriadení a rovnako pochopili, že práci neubližujem, len chcem, aby niektoré veci fungovali lepšie.
Ako som už naznačila, pracujem v kolektíve zmiešanom, nie je nás ani 20, súkromná úspešná firma. No aj keď sa hovorí, že ženské kolektívy sú samovraždou, denno-denne narážam na mužské ego. Mám kolegu, ktorému občas jemne naznačím, že tu alebo tu máme chybu, musíme to čím skôr napraviť. Najprv ma začne spochybňovať, potom to pregoogli zhora zdola, aby vedel, kto má pravdu. Nakoniec to predsa len upraví, aby mi potom prišiel povedať, že asi som mala pravdu, ale… a spustí sa niekoľko prešpekulovaných argumentov, ktoré obhajujú jeho predošlé rozhodnutie. V závere pomedzi zuby precedí, ďakujem za upozornenie, a odíde. Nehnevám sa. Zvykla som si. Neubližuje mi to, aj keď v začiatkoch som tomu nerozumela. Teraz už presne viem.
Mávam rôzne nápady, ktoré rada posúvam ďalej, bez ohľadu na to, že na nich nebude po odprezentovaní vyryté moje meno. Na začiatku som trochu bojovala, nerozumela som, prečo veci, ktoré som navrhovala, nie a nie prejsť. Aj na toto som prišla. Musím zabojovať viac. Viac ako môj kolega - muž. Či veríte, alebo nie, je to tak. Každý môj návrh musí byť premyslený z každej strany, aby som vedela odpovedať. Na všetky otázky. On zväčša prejde. Neskromne priznávam, že býva aj úspešný, ale energia, ktorú som venovala jeho príprave, realizácii nie je malá. A predstavte si, že tu to nekončí, niekedy ešte počas realizácie dostávam otázky, občas niečo musím obhájiť a podobne. Sú to také malé vojny s mužmi. Každodenné. Lebo aj moji nadriadení sú muži.
Paradoxne, nehnevám sa, necítim krivdu ani nebodaj bossing. Už ma to ani nerozčuľuje. Ak ale chcem situáciu odľahčiť, iróniou mne blízkou poviem, ahá, prepáč, to som nevedela, som len žena… :) Verte mi, s mužmi to trošku pohne, lebo sa síce najprv zasmejú, ale potom sa aspoň na chvíľu upokoja. Občas ma to však trošku zamrzí, že na niektoré veci musím vynaložiť viac energie ako napríklad môj lenivý kolega, a to len preto, že som žena. Aj napriek tomu by som nemenila.
Prečítajte si aj Silné ženy z časopisov
