|
Prečo ste sa rozhodli práve pre tento odbor?
„Ja som už na gymnáziu viac inklinovala k prírodným vedám. Prišli mi také najzaujímavejšie a aj pocitovo najbližšie. Vykryštalizovalo sa to počas gymnázia, že ma priťahovala kombinácia biológia a chémia. Z toho potom vznikla tá molekulárna biológia.“
Ako ste sa dostali do vedy?
„Prišlo to postupne. Pri výbere špecializácie mi už bolo jasné, že chcem ísť na biochémiu. Vtedy nám začal prednášať biológiu nádorových buniek pán docent Altaner, ktorého prednášky boli iné ako ostatné. Pútavejšie. Keď sme si potom hľadali miesto pre diplomovú prax, oslovila som aj s kolegyňou práve jeho. A on s určitou skepsou v hlase povedal: Tak přijďte, děvčata...“
Stali ste sa vedkyňou roka, za aký výskum?
„Súčasťou nominácie boli dve publikácie. Jedna sa zaoberala tým, že sa nám podarilo nájsť veľmi malú subpopuláciu, ktorá je zodpovedná za rast nádorov. A je rezistentná voči terapii. Testovali sme, v čom sa líšia a ako sa správajú. Druhá časť bola terapeutická práca. Išlo o liečbu agresívneho melanómu na našom modeli. Dokázali sme, že ak správne nastavíme terapiu, dokážeme dosiahnuť dlhodobé vyliečenie. Zatiaľ je to však v štádiu experimentov a veľmi ďaleko od klinických pracovísk.“
Vedeli by ste nám laikom vysvetliť, o čo vlastne vo vašom výskume ide? Lebo mnohí ľudia si to predstavujú tak, že hľadáte liek na rakovinu, že sa nájde nejaká zázračná tabletka...
„Toto je trochu skreslené. Každý by chcel také riešenie, že prehltnem tabletku a som zdravý. No je to omnoho komplikovanejšie. V našom výskume sa venujeme vlastnostiam nádorových buniek. Ak chceme proti rakovine účinne zasiahnuť, potrebujeme poznať, ako sa nádorové bunky správajú a čím sa líšia od tých zdravých. Tie totiž majú určitú kontrolu, ktorej sa nádorové bunky vymknú. Cieľom je zistiť, čo to spôsobuje, kde a ako sa to stane.“
Ak tomu správne rozumiem, vy ste niekde na začiatku liečby, kde experimentujete s tým, čo by mohlo na nádor fungovať.
„Áno. My, ako vedci, by sme chceli byť súčasťou akéhosi uzavretého kruhu, ktorý okrem nás tvorí klinika, liečba aj pacient. My sa snažíme v našom laboratóriu skúmať, čo by sa dalo využiť pri liečbe u pacienta. A od pacienta s nádorovým ochorením si zase berieme vzorky. Tie skúmame, aby sme zistili, či a ako reagoval na liečbu, prečo reagoval. Zaujíma nás aj ako vyzeral ten jeho nádor pred a po liečbe. Označuje sa to ako „bench-to-bedside and back“ stratégia – teda z laboratória k pacientovi a zase späť.“
Je možné, že o niekoľko rokov bude rakovina liečiteľná tak ako napríklad chrípka?
„To si viem len ťažko predstaviť. Na to je proces vzniku nádorovej bunky príliš komplikovaný. Vzniká totiž akumuláciou mnohých zmien. A to až vtedy, ak sa ich nakopí viacero. Vrátiť to naspäť alebo zbaviť sa jej, nie je jednoduché. Nádorová bunka má veľa rôznych mechanizmov ako sa bráni terapii. V súčasnosti sa zameriavame na to, že ak sa už nádorových buniek nedá úplne zbaviť, treba z toho urobiť ochorenie, ktoré dostaneme pod kontrolu. Cieľom je, aby liečba nebola tak drastická, že človeku znemožní prácu, pripraví ho o záľuby a peniaze. No od toho sme zatiaľ veľmi ďaleko.“
V čom je problém?
„Nádorové bunky sú súčasťou organizmu a sú v mnohom podobné normálnym bunkám. Je to povedzme tak, ako keď je v záhrade medzi peknými kvetmi burina. Ak to preženiete s chémiou, nebude tam rásť vôbec nič. Ak zostanú korene, tak burina ostane a opäť vyženie listy. Analogicky nádorové kmeňové bunky sú zárodkom tých nádorov. Sú to tie bunky, ktoré sú zodpovedné za to, že nádor znova narastie, aj keď sa ho v prvom kroku podarí potlačiť.ô
Slávnostné vyhlásenie Vedec/Vedkyňa roka SR 2014 v Bratislave 12. mája 2015. Na snímke vľavo ocenenie Lucia Kučerová z Ústavu experimentálnej onkológie SAV v Bratislave. Vpravo ocenenie Vedkyňa roka SR 2014 odovzdáva predsedníčka komisie Eva Májková.
Foto - TASR
Je nádorových ochorení stále viac? Pribúda pacientov?
„Zjavne áno. Je to kombinácia. Nejde len o životné prostredie, ale aj o náš životný štýl, naše stravovanie a celkový režim. Spôsob života sa, ak si porovnáme svojich rodičov a starých rodičov, dramaticky zmenil. Viacero ochorení však súvisí aj s tým, že sa ľudia dožívajú vyššieho veku. A tak sa dožijeme aj rakoviny. Na mnohé nádorové ochorenia totiž treba určitý čas. Voľakedy sa umieralo povedzme na infekcie a omnoho skôr. Ďalšia vec je aj diagnostika. Omnoho častejšie chodíme k lekárovi, je viacej skríningov, čiže sa našťastie zachytí aj viac prípadov.“
Aký je problém so stravou?
„Ide o zloženie stravy. Nedávno boli medzi potenciálne karcinogénne potraviny zaradené údeniny. Všetci to dávno tušíme, že sú nezdravé, no či sa podľa toho aj správame... Netreba však zase žiť o chlebe a vode. Treba nájsť rozumnú mieru. Nepracujeme na poli, väčšina z nás ma sedavé zamestnanie – málo pohybu v kombinácii s nadbytkom nevhodných potravín sa musí niekde prejaviť. Je dokázané, že obezita zvyšuje riziko nádorových ochorení. No nie je dôležité len to, čo a koľko jeme, ale aj kedy to jeme.“
Prečo je dôležité, kedy jeme?
„Pri experimentoch sa ukázalo, že pokiaľ majú zvieratá regulovaný prístup k potrave počas dňa, pri rovnakom kalorickom príjme ako neobmedzované zvieratá majú nižší výskyt nádorových ochorení. A my sme generácia, ktorá vstáva neskôr a býva dlho do noci hore. Veľa času presedíme pri umelom svetle v čase, keď je telo nastavené na odpočinok, dospávame, keď je dávno biely deň... Narúšame si tým metabolické procesy prispôsobené na striedanie dňa a noci. Ak jeme o polnoci, keď vstaneme od počítača a zistíme, že máme šialený hlad, spôsobujeme vo svojom metabolizme stres. Nerešpektujeme to, na čo sme navyknutí odjakživa, že je svetlo a tma. Toto z nás nevymaže ani počítačová doba.“
Tak tá počítačová doba trvá dosť krátko.
„Presne. Musíme si uvedomiť, že my a aj náš metabolizmus je prispôsobený tomu, že je deň a a noc. Aktivita a odpočinok. Ponocovať raz za čas určite nikoho neohrozuje, horšie je, ak to človek robí dlhodobo. A naša generácia, ktorá presedí za svoj život dvadsať či tridsať rokov pri počítačoch, tieto efekty určite pocíti.“
Čo si myslíte o receptoch na liečbu rakoviny, ktoré sa šíria po sociálnych sieťach ako jedenie tvarohu či najnovšie strúhaný mrazený citrón?
„Zdravým sedliackym rozumom nám musí byť jasné, že to až taký univerzálny liek zrejme nebude. Akonáhle človek ochorie, zvyčajne až vtedy sa spamätá. A veľmi rýchlo chce niečo spraviť. No ochorenie je výsledkom desať, dvadsať a viac-ročného životného štýlu, a určite sa nedá zvrátiť takpovediac z noci na ráno pitím mrazenej citrónovej šťavy. Neverím tomu. Hoci lekári poznajú aj placebo efekty. Niekomu naozaj môže pomôcť, ak verí, že pitie špeciálneho čaju každý deň ho pomôže vyliečiť. No v kombinácii s rozumne nastavenou liečbou. Onkologická liečba je veľmi zaťažujúca na všetky systémy. Preto treba urobiť všetko pre to, aby zdravé bunky dostali veľa vitamínov, dostatok spánku, jednoducho urobiť všetko pre to, aby sme pomohli organizmu bojovať. Treba sa zamyslieť nad životným štýlom, vymeniť nevhodné potraviny, no zase neočakávať zázrak z noci na ráno. Určite má však zmysel urobiť akúkoľvek zmenu k lepšiemu – či už pohybových alebo stravovacích návykov. Na začiatok stačí aj zabudnúť na výťah a ísť peši, no nie až vtedy, keď je už zle.“
A čo alternatívna medicína? Aké má miesto v liečbe rakoviny?
„Medicína by nemala byť buď klasická alebo alternatívna, ale skôr integratívna. Čiže nemala by byť len tá klasická, založená na poznatkoch a konkrétnych liekoch či cytotoxických látkach. Do liečby by mali byť integrované aj niektoré prírodné látky, pri ktorých je dokázané, že pomáhajú pri liečbe, povzbudiť činnosť imunitného systému a napomáhajú regenerácii. Je veľa pádnych dôvodov tieto látky využívať, treba to racionálne zvážiť a tiež konzultovať s lekárom. Ten by mal totiž vedieť, čo pacient popri liečbe robí, niektoré látky totiž môžu potláčať účinok liečby.“
Často sa stane, že človek sa vylieči, ale potom sa mu to ochorenie vráti. Stále však musí chodiť na kontroly. Je to akoby choroba na celý život.
„Ak zostanú v tele driemať nejaké nádorové kmeňové bunky, môže sa stať, že ochorenie znova prepukne. Dôležité je zistiť to, že sa aktivovali, čo najskôr. Čím skôr sa zasiahne, tým je väčšia šanca na vyliečenie.“
Prečo tam nejaké rakovinové bunky zostávajú?
„Aj nádorové bunky sú bunky nášho organizmu. S dávkami liečiv a chemoterapeutík sa nemôže ísť do takých toxických dávok, aby sa stopercentne zabili všetky nádorové bunky. To by človek neprežil. Balansuje sa preto na úrovni prijateľnej toxicity. Teda tak, aby sa eliminovalo čo najviac nádorových buniek, ale súčasne, aby to pacient zvládol. Takto môžu tie najodolnejšie rezistentné bunky zostať. V čase, keď sa už človek považuje za vyliečeného, nikto nevie detekovať, že tam sú. Riešením sú len pravidelné kontroly.“
Čo hovoríte na riešenie Angeliny Jolie?
„V tomto prípade tam bol jednoznačný dôvod. Ona zdedila gény, pri ktorých každá bunka tú mutáciu má. Čiže je veľmi veľká pravdepodobnosť – vyše 80 až 85 percent, že počas jej života dôjde k zvrhnutiu na nádorové bunky. Nie je to univerzálne riešenie pre všetkých, no je to jedna z možností. Veľa sa ukáže už pri rodinnej anamnéze. To je aj prvé, na čo sa lekár pýta – aké máte choroby v rodine, načo zomreli vaši starí rodičia... Ak tam vyskočí rakovina z viacerých strán, tak sa dá odporučiť genetika. Ak tá potvrdí predispozíciu, potom sa to dá riešiť.“
Ako?
„U ľudí, čo majú potvrdenú túto mutáciu je veľmi dôležitá prevencia. Určite pomôže aj predchádzať vzniku obezity. A chodiť na preventívne prehliadky, nezanedbávať ich. Netreba sa však stresovať. Stres je veľmi negatívny faktor, ktorý oslabuje imunitný systém. A oslabený imunitný systém dá voľný priestor bunkám, ktoré tam nepatria. Treba to brať racionálne, ak viem, že môžem niečomu predísť, začnem s prevenciou.“
Aké to majú ženy vo vede?
„Môžem hovoriť len zo svojej osobnej skúsenosti. Ja som nepocítila, že by ženy mali menšiu šancu. Ak sa niekto usiluje, tak pri troche šťastia sa mu to musí podariť. Musí mať naozaj záujem, troška šťastie, troška ten drive a usilovnosť. Nie je to tým, že či je človek muž alebo žena, ale skôr tým, ako sa stavia k riešeniu problémov. Ja som pocítila skôr takú tú pozitívnu diskrimináciu. Cítila som a stále cítim mnohokrát nevyslovenú, tichú podporu od ľudí, čo mi podržali chrbát a podporili ma.“
Nie je prekážkou rodina?
„Mala som tiež obdobie, keď som mala malého syna. Bola som s ním relatívne dlho doma. Povedala som si, že tie štyri roky bezo mňa veda vydrží. Keď som sa vracala do práce, bolo to náročnejšie, veď všetci poznáme škôlkárske choroby. Ale ide o to, ako si to človek zorganizuje.“
Myslíte, že riešením pre ženy by mohli byť kvóty?
„Na našom ústave prevažujú ženy, lebo z takéhoto finančného ohodnotenia sa rodina utiahnuť nedá. Neviem si predstaviť, že by sa direktívnymi nariadeniami zhora niečo vyriešilo. Skôr vytváraním podmienok, aby sa nielen ženy mohli uplatniť, ale aj vedci a vedkyne mali primerané ohodnotenie. Kvóty ženy na miesta nedosadia, niekde musia vyrásť, získať odbornosť a samé musia mať záujem. Bez podmienok to nejde, kvóty to neurobia.“
Už ste spomenuli finančné ohodnotenie, tak ako je to s peniazmi vo vede na Slovensku?
„Mnohí kolegovia odišli práve kvôli nedostatočnému finančnému ohodnoteniu. Viedeň, Brno či Praha sú blízko. Toto je realita, naše platy rovnako ako platy učiteľov sú tabuľkové. Získať niečo nad rámec si vyžaduje tvrdú prácu na projektoch. Musíme sa snažiť presvedčiť, že do vedy sa investovať oplatí. Zatiaľ ťaháme za kratší koniec.“
Prečítajte si aj Ženy vo vedení sú v menšine aj vo vede
