Pred pár mesiacmi jej zomrela najmladšia dcéra. Drogy si vypýtali krutú daň. Jej princezničku. Aj keď sa snažili všetci okolo. Žiaden zázrak sa nekonal. Ostalo veľa naubližovaného, nedopovedaného. Ostali iba oči pre plač.

Vydávala sa z veľkej lásky. On fešák a k tomu ešte veľmi dobrý. Úžasný. Ona nebola tiež na „zahodenie“. Jednoducho, nádherný pár. Všetci okolo im veľmi fandili, niektorí aj závideli. Priviedla na svet tri zdravé deti. Dve dievčatká a jedného chlapčeka. Tešili sa veľmi. Láska v ich rodine prekvitala. Deti dospievali a všetko bolo zrazu iné. Zrejme to bolo bezstarostným životom. Peňazí bolo dosť, nakoniec, veď sa obaja snažili. Lenže, láska dostala „zbohom“. Z milovaného manžela sa stal poriadny záletník. Podvádzal ju na každom kroku. Bolo mu jedno kde a s „akou“. Nezvládala to. Nešťastná a sklamaná. Nasledoval rozvod. Až vtedy sa začal skutočný boj. Boj o majetky. Jej milovaný muž nebral ohľad ani na deti. Prepisoval majetky, klamal, podplácal. Len aby mu ostalo čo najviac. Trápila sa. Ako len môže? Žeby strácal zdravý rozum? Všetko predsa budovali spoločne. Najstaršia dcéra jej bola silnou oporou. Zachránili čo sa dalo. Ustáli to. Ona a ich tri dospievajúce deti. A bolo po veľkej láske, závistlivci ju začali tíško ľutovať.

 

Prečítajte si

Som v prechode? Alebo, keď klesá hladina estrogénu

 

Učili sa žiť bez neho. Odišiel a nezaujímal sa o nich. Na deti prirýchlo zabudol. Nová žena a malé deti mu dávali zabrať a ešte k tomu sa odsťahoval ďaleko. V tom najťažšom období mali k sebe blízko. Ona a ich deti. Podporovali sa, pomáhali si, aj keď im otec veľmi chýbal. Doštudovali, založili si rodiny. Tešila sa z vnúčat. Aj ich otec akoby obmäkol a z času načas sa stretli. On, častokrát so slzami v očiach. Po rokoch priznal, že nie je šťastný, že všetko pokazil. Ale čo teraz? Majú svoje životy a ani priznanie po rokoch nezahojí všetky rany.

Lenže utrpenie zaklopalo opäť na jej dvere.  Život sa s ňom nemazná a opäť ju zaskočil. Ubolenú, nepripravenú. Druhorodený syn jej oznámil hroznú správu. Je vážne chorý a umiera. Rakovina. Posledné štádium. Veď nemá ani štyridsať!? Strata najmladšej dcéry ju ranila. Hlboko. Stále bojuje s myšlienkou, kde urobila vo výchove chybu. Prečo ju závislosť tak pohltila. Ešte sa nestihla spamätať. A teraz ďalšia, obrovská rana. Jej druhé milované dieťa. Nevie sa s tým zmieriť. Prežíva. Prečo ju ten hore tak trestá? Čo zlé urobila? Utápa sa v slzách. Ale iba vtedy, keď je sama. S láskou sa stará o chorého syna. Dívať sa denne na zhoršujúci stav dieťaťa ju nesmierne zraňuje, ale chce byť s ním. Do konca. Koľko dní, mesiacov mu ostáva, nevie nikto.

Taký je život. Aj jednoduchý a krásny, ale aj veľmi komplikovaný, popretkávaný utrpením, beznádejou a smutný. Keď niekto túži po živote a ten druhý si ho neváži. Zmeniť sa môže z minúty na minútu.

Vážme si preto každučký deň, žime ho tak, akoby bol náš posledný. Nikdy nevieme dňa a ani hodiny... Predovšetkým si pomáhajme, lebo láska a pomoc blížnemu v zložitých situáciách je tak veľmi potrebná.