Prečo lákate ľudí do Indie? 

India je pre mnohých cestovateľov – či už sa venujú joge, alebo nie, krajinou, do ktorej sa neustále vracajú. Je to krajina nekonečnej inšpirácie. V našom západnom svete sme zvyknutí na to, že je všetko “zorganizované“, v Indii je to presne naopak – vždy musíte byť pripravení očakávať neočakávané. Indiu sa musíte naučiť prijať presne takú, aká je – v jej autentickosti sa totiž skrývajú farby a vône širokej škály, divoká príroda, nádherné ženy, ale aj zúbožení žobráci na každom rohu, odpadky, chaos a hluk v mestách. Človek, ktorý navštívi Indiu po prvýkrát bez sprievodcu sa môže cítiť zmätený z vnemov prichádzajúcich z každej strany. Ale keď viete ako sa v tom chaose pohybovať, môžete otvoriť cestu svojej mysli, ktorá sa naučí byť flexibilná a prestane súdiť. Pocítite, aký je život rozmanitý a to, čo ste si mysleli, že je v živote dané a nemenné, je vlastne iba ilúzia. Osobne si myslím, že návšteva Indie je veľmi transformačná a návštevníkovi prinesie nový náhľad na život.“

 

V čom je joga v Indii iná ako joga na Slovensku?

„V prvom rade, cvičiť jogu s indickým učiteľom je samo o sebe veľký zážitok. Vo väčšine našich komerčných joga centier sa zameriavame na asány, resp. joga pozície, nevenujeme sa príliš tej duchovnej stránke, ktorá je podstatnou súčasťou jogy. V Indii je joga v ovzduší. Váš joga učiteľ pravdepodobne začal s praktizovaním už v detstve, pretože aj jeho otec a ostatní predkovia boli jogíni.“

 

Nie je tam teda joga biznisom ako sa to niekedy deje u nás?

„Samozrejme, aj India podlieha komercializácii a modernizácii, takže už nájdete aj šikovných indických biznismenov, ktorí začali učiť jógu, pretože našli dieru na trhu a chcú zarobiť. Tak ako všade, aj v Indii musíte učiteľa, ktorý Vám vyhovuje, najprv hľadať.“

 

Rišikéš.  Foto - archív ZP

 

Kde ich hľadáte?

„Ja som bola v Rišikéši, kde budeme náš pobyt organizovať, dvakrát osobne a praktizovala som jogu pod dohľadom niekoľkých výborných učiteľov. Rišikéš je akýmsi „hlavným mesto jogy“. Mimochodom, je to aj miesto, kde mali Beatles jedno zo svojich najkreatívnejších období. Katka, s ktorou pobyt v Indii organizujeme, absolvovala svoj učiteľský tréning v indickom Mysore, bývalom kráľovskom meste vychýrenom predovšetkým Ashtanga jogou a jej zakladateľom Gurujim, Sri K. Pattabhi Joisom.“

 

Schody Beatles Asramu.   Foto - archív ZP

 

 

Farebná India

Kedy si ty bola prvý raz v Indii? 

„Prvýkrát som bola v Indii približne šesť rokov dozadu. Bol to cestovateľský výlet, v rámci ktorého som si precestovala Andamanské ostrovy, Kalkatu, Varanasi, Agru, Dillí, Jaipur a Udaipur, Haridwar a Rišikéš. Chcela som okúsiť Indiu na vlastnej koži, keďže som počula veľmi protichodné názory. Jedna skupina ľudí ju po jej návšteve miluje, iní ju nenávidia, tak ma zaujímalo, do ktorej skupiny budem patriť ja sama. No niekde v hĺbke duše som cítila, že ma očarí a stalo sa.“

 

Čím ťa oslovila? 

„Jednoznačne pestrosťou a absolútnou unikátnosťou. V Indii nájdete rušné a zaľudnené mestá, ale aj spanilú prírodu. Pomaľovaných svätých mužov vyžarujúcich pokoru celých Himalájí, ale aj nočné bary plné indických „tanečníc“. Dovolím si tvrdiť, že India je pre šikovného fotografa jedna z najfotogenickejších krajín pre ten obrovský mix všetkého, čo si viete aj neviete na jednom mieste predstaviť.“

 

Foto - archív ZP

 

Aký bol tvoj najsilnejší zážitok z Indie?

„Najsilnejšie pocity sa vzťahujú k Varanasi, ktoré sa označuje aj ako hlavné spirituálne mesto Indie. Je to mesto známe svojimi početnými ghátmi, v preklade strmými schodmi, ktoré vedú od brehov rieky Gangy nahor. Tu, pri Gange, Indovia vykonávajú svoje denné potreby a rituály všetkého druhu – kúpanie (vrátane plávania) seba aj dobytka, pranie, modlenie, jogu, tradičné večerné Aarti s ohňom, svadby, ale aj pohreby. A to bolo pre mňa najfascinujúcejšie. Vo Varanasi vidíte mnoho ľudí, ktorí majú život doslova na vlásku – sedia pri Gange alebo sa združujú na špeciálnych miestach, kde čakajú na smrť. Byť spálený na tomto mieste je totiž VIP vstupenka do “neba“. Takýto pohreb je však pre chudobnejších Indov veľmi nákladný, niektorí naň šetria celý život.

Bývali sme pri malom spaľovacom ghate, kde sme mali všetko ako na dlani a rituál sme mohli sledovať či už z nášho balkóna alebo schodov pri samotnej kremácii. Ženy totiž na pohreby nepatria. Veľa plačú a sú príliš emocionálne, čo môže nebožtíkovi sťažiť odchod na druhý svet. Ďalší dôvod je, že zdravé ženy sa v minulosti hádzali do ohňa tiež, pretože po smrti manžela boli pre spoločnosť ako vdovy bezcenné a zvyšok života už len dožívali.

Varanasi je pre mňa symbolom života a smrti, nikde inde na svete som si nebola tak vedomá smrti ako práve tam. Keď sedíte v ghate a sledujete rituál spaľovania – trojhodinový proces horenia tela na naukladanom dreve, tečúcu Gangu pripomínajúcu neustálu zmenu a kolobeh života, dym a popol z tela smerujúci do nebies, uvedomíte si svoju malosť a pominuteľnosť.

Smrť sa nepovažuje za niečo negatívne, práve naopak – smrť je pre Indov akýmsi vykúpením a nádejou lepšieho znovuzrodenia zároveň, ideálne ukončením Samsáry, teda cyklického procesu našej existencie.“

 

Joga – spôsob života

Ako si sa dostala k joge? 

„Joga si ma našla. Pamätám si, že už tak okolo dvadsiateho roku života, keď som sa venovala aktívne rôznym športom, mi v hlave to slovo rezonovalo. No z nejakého dôvodu som si myslela, že je pre „starých“, že sa jej budem venovať možno až na dôchodku. Od detstva sa mi dostávali do rúk rôzne spirituálne knihy, v ktorých som sa dozvedala veľa informácií, ale nedostala som odpoveď, prečo sme vlastne tu a či máme nejaké poslanie... Chcela som sa to dozvedieť. Keďže som sa narodila ako posledné dieťa, v tej dobe „neskoro“ rodičom, ktorí už mali takmer štyridsať, uvedomovala som si pominuteľnosť všetkého, vrátane ľudského života. Pomerne skoro som bola konfrontovaná úmrtiami v rodine, veľmi ma zasiahla aj smrť môjho spolužiaka v škôlke, ktorý sa utopil. Čiže som sa od detstva následkom týchto udalostí snažila pochopiť, čo je ďalej a čo vlastne ľudský život je. A joga je spôsob života. Je to nástroj, prostredníctvom ktorého si uvedomujeme svoje konanie a jeho následky. Uvedomujeme si, že rozdiely medzi ľuďmi vlastne neexistujú a všetci sme navzájom prepojení. Pozrite sa na malé deti, ako spontánne sa medzi sebou správajú – aj to je joga. Svoju jogovú prax som začala s dynamickou a pomerne fyzickou Ashtanga vinyasa jogou.“

 

Učila si jogu okrem Slovenska a Thajska aj v Indonézii. Odkedy nežiješ na Slovensku? 

„Na túto otázku ťažko odpovedať, lebo nežiť na Slovensku nebolo nejakým osobným zámerom. Vždy šlo skôr o spôsob života. Joga vám totiž časom otvorí myseľ a začnete si uvedomovať mnohé bloky a opakujúce sa vzorce v správaní, ktoré však dokážete odstrániť. Uvedomíte si, akú veľkú rolu v našich súčasných životoch zohráva strach a zrazu máte pocit, že si chcete vyskúšať z toho komfortného brlohu „iluzórneho bezpečia“ vyliezť a vyskúšať niečo nekonvenčné, aspoň na chvíľu. No po tej chvíli zistíte, že ste tak šťastnejší a objavíte zdroj nekonečných možností. Čiže takto nejak neplánovane som už tretí rok mimo Slovenska. Domov chodím pravidelne, každých šesť až osem mesiacov.“

 

Podľa čoho si vyberáš destinácie, kde žiť? 

„Ony si vyberajú mňa, nasledujem svoje vnútorné GPS (smiech).“

 

Foto - archív ZP

 

V čom je život v Ázii iný v porovnaní s tým na Slovensku? 

„Určite je iné žiť v Ázii vo veľkomestách ako je Hong Kong, Singapur či Jakarta a žiť na ostrove, čo je môj prípad. Milujem jednoduchosť „ostrovného“ života. Život sa deje teraz, nič iné neexistuje. V Kute, na juhu Lomboku, kde som strávila takmer celé posledné dva roky, sa v mnohých smeroch akoby zastavil čas. Veľa ľudí sa živí z toho, čo si dopestujú, majú vlastnú hydinu a vo veľkom funguje vzájomný barter medzi susedmi. Susedke nevadí, že rozpráva sasackým prízvukom, ktorému vôbec nerozumiete. Je šťastná, keď odpoviete v angličtine alebo slovenčine, pretože o obsah odpovede nejde. Chce interakciu, dať vám najavo, že tam pre Vás je, keď ju budete potrebovať. Ľudia si medzi sebou pomáhajú. Na ostrove nie sú žiadne dopravné zápchy, takže ak sa rozhodnem, že mám chuť si ísť zaplávať na opustenú panenskú pláž s tyrkysovou vodou, sadnem na motorku a za desať minút som v raji.“

 

Je náročné pre ženu zo Slovenska viesť takýto spôsob života v ázijských krajinách? Zariadiť sa na mieste, nájsť si prácu,...

„Určite áno a takisto to nie je pre každého. Vyžaduje si to veľký kus tolerancie, osobnej flexibility a schopnosti byť v pohode aj v nepohode. K môjmu veľkému prekvapeniu prechod z klasického korporátneho života so slušnou výplatou, pravidelnou návštevou skrášľovacích salónov a obchodov, do ostrovného života s takmer dennými výpadkami elektriky a obmedzenou dostupnosťou základných kozmetických vymožeností modernej doby, pre mňa nebol stresujúci. Som dušou aj telom dobrodruh. Veľmi dôležité je, na akých ľudí natrafíte, ako sa s daným miestom stotožníte, aké voľnočasové aktivity máte k dispozícii. Na Lomboku bola pre mňa najväčším motivátorom a magnetom joga na nádhernej joga platforme s výhľadom na šíry oceán, ktorú som nielen učila, ale aj každý deň praktizovala. Stretla som inšpirujúcich cestovateľov a surferov, ľudí s otvorenou mysľou, s rozmanitými životnými príbehmi.“

 

Máš ako biela žena v daných krajinách isté privilégiá?

„Nebudem klamať – bieli ľudia majú v Ázii privilégiá, už len pre farbu pokožky. Samozrejme, ste atraktívna pre domácich mužov, ale takisto pre ženy, ktoré chcú byť vašimi kamarátkami. Všetci sa chcú s vami fotiť a potom tie fotky ukazujú kamarátom a tvrdia, že vás dobre poznajú. Vaše fotky sú na ich profilovkách na sociálnych médiách, ak nie doma nad posteľou na stene. (smeje sa) Majú k vám akýsi prirodzený rešpekt, ste pre nich veľkým vzorom a chcú Vás nasledovať. Najväčším životným snom mnohých mladých Indonézanov je vycestovať do Austrálie, Európy alebo Ameriky a zostať tam žiť, lebo si myslia, že náš západný svet je lepší. Táto predstava je pre nich prísľubom lepšieho zajtrajška.“

 

Je ťažké nájsť si vo svete hlboké priateľstvá? 

„Áno, aj nie. Musím povedať, že mám na ľudí šťastie a za posledných pár rokov som stretla niekoľkých, ktorí ma nielen inšpirovali, ale zostali mojimi priateľmi dodnes. Rovnako si veľmi vážim, že si udržiavam aj „staré“ priateľstvá zo Slovenska a vždy, keď sa vraciam domov, je sa na čo tešiť. A o tom je joga – je to doslova spojenie alebo prepojenie so všetkým okolo.“

 

Katka a Zuzka na Lomboku. Foto - archív ZP

 

Učíš aj partnerskú jogu. Čo človek získa, ak sa venuje partnerskej joge? V čom sa odlišuje od individuálnej jogy? 

„Partnerská joga je skvelý nástroj, ako si vycibriť citlivosť voči druhej osobe, ako sa naučiť pracovať s druhým telom, inou energiou. Je o komunikácii, verbálnej aj neverbálnej, a o tom, ako prekonať sám seba a odhodiť akékoľvek zábrany, aj ako si pustiť cudzieho človeka do svojej osobnej zóny. Musím sa priznať, sama nie som typické „dieťa kvetov“ a objímanie mojich študentov po hodinách nie je moja šálka kávy. Ale vďaka partnerskej joge som sa veľa naučila a prvotný diskomfort z púšťania si cudzích ľudí „k telu“ sa vďaka mojim vnímavým učiteľom zmenil. Keď som na konkrétnej hodine a v rámci začiatku hodiny partnerskej jogy sedím v pozícii lotusu chrbtom otočená k môjmu „partnerovi“ tak, že sa nám dotýka chrbtica, namiesto paniky vnímam svoj dych a dych druhého človeka a snažím sa s ním zladiť, aby vytvorili určitý súzvuk. Všetky predsudky pominú. Veľa ľudí robí partnerskú jogu so svojím fixným partnerom, čo je absolútne v poriadku, ale z hľadiska mysle je dobré ju skúsiť aj s niekým úplne cudzím a pozorovať, ako na to reagujete.“

 

Čo ak majú ľudia z partnerskej jogy obavy, lebo si myslia, že nie sú dosť dobrí v joge, keď ju cvičia sami?

„Nikto nie je v joge dosť dobrý, o to ide. Joga je vlastne často pre tých, ktorí si myslia, že nie sú dosť dobrí, lebo pochopia, že sú jedineční a pojmy lepší alebo horší neexistujú. Vo väčšine prípadov sú mladí jogíni  introverti, ktorí začnú chodiť na jogu, aby pochopili, prečo sú iní a aby získali určité sebavedomie. Výnimkou je Ashtanga vinyasa joga, kde to býva často naopak a tam si treba dávať pozor na ego, lebo jogíni chcú rýchlo napredovať v daných pozíciách a často si ublížia.

Cvičiť partnerskú jogu s partnerom je výborný spôsob, ako vzájomne budovať a udržiavať vzťah. Ako rešpektovať obmedzenia svojho aj partnerovho tela, ako budovať dôveru a dokázať komunikovať aj bez slov, keď si vymyslíte nejakú vlastnú sekvenciu.“

.

Prečítajte si aj Ako nabrať kondíciu? Vyskúšajte power jogu