Pamätáte sa na scénu z filmu Voľný pád (Falling Down) v hlavnej úlohe s Michaelom Douglasom, ktorý v roku 1993 natočil Joel Schumacher? Ten záber, keď stál na diaľnici v Los Angeles vo veľkej kolóne áut a praskli mu nervy. Nevydržal tú bezmocnosť, že je vo svojom aute zavretý a nemôže sa pohnúť. Vybral z auta zbraň a začal strieľať.

Občas mám pocit, že podobne emócie zažívame aj u nás. Hlavne ten pocit bezmocnosti, keď sme zakliesnení a nemôžeme sa pohnúť ďalej.  Doslova tak je to na cestách smerom od okolia Šamorína do Bratislavy. Kvôli výstavbe rýchlostnej cesty sú obmedzenia, a niektoré vyriešené tak nešťastne, že človek sa až bojí pobrať na cesty. Kolóny áut. Uzavreté cesty (nevedno prečo zavreli aj alternatívne cesty, ktoré doposiaľ dobre slúžili, ako napríklad stará cesta medzi Šamorínom a Kvetoslavovom). Obmedzenia rýchlosti, semafóry, obchádzky, prúdy, ktoré fungujú na striedačku. Áno, je nádej, že keď to vydržíme, tak potom si budeme môcť užívať pekné rýchlocesty. Lenže koľkokrát to už takto krásne bolo naprojektované a skutočnosť bola iná?

Napríklad, pamätám sa na otrasné vlaky, ktoré pendlovali medzi Bratislavou a Dunajskou Stredou. Keď som sa presťahovala na vidiek bola som rada, že v obci, v ktorej bývam, je vlaková trať. Stačila mi však jedna cesta tým vlakom, aby som pochopila, že to nebude môj obľúbený dopravný prostriedok. Všetko sa zmenilo, keď prišiel nový dopravca a jeho moderné vlaky. Lenže aj on má obmedzenia v podobe jedných koľají na celej trati a vlaky musia premávať tak, aby sa vedeli na cestách vystriedať.

 

Prečítajte si

Môj druhý filmový život

 

Minule som sa rozhodla ísť vlakom do Bratislavy. Keď som odchádzala z domu, zbadala som už v mojej obci stáť dlhé kolóny áut (kvôli výstavbe rýchlocesty). Vtedy som si povedala, že ako dobre, že môžem využiť alternatívny spoj, čiže vlak. No na stanici som sa dozvedela, že všetky vlaky majú meškanie a na nástupišti čakali davy ľudí. Oneskorený vlak prišiel plný cestujúcich. Boli sme v tom vlaku natlačení ako rybičky v konzerve. Niektorí boli nervózni, iní už rezignovali. „Bohužiaľ, jeden vlak mal meškanie, a to ovplyvnilo aj ďalšie, keďže tie vlaky musia na seba čakať, lebo sa nemajú, ako vystriedať,“ vysvetlila stewardka, keď som sa jej opýtala na príčinu meškania.

Aké by to mohlo byť pekné, ideálne, keby tí, ktorí rozhodujú, viac rozmýšľali. Keby domysleli všetky detaily, keby vedeli predvídať. Keby im nešlo len o prvý dojem a zvyšok sa nejako dorieši. No nedorieši.

A tak sa mi zo spomienok vynorí iný zážitok. Bolo to v Bratislave, v druhej polovici 90. rokov, keď sa začali stavať moderné, výškové budovy. Na jednej z nich na streche vznikla veľmi krásna reštaurácia a tam sme spolu s manželom pozvali priateľov. Hosťom sa páčilo, všetci sme boli spokojní, pokochali sme sa aj pekným výhľadom. Zlom prišiel, keď kvôli búrke vypadla elektrina. Naša známa chytila paniku a opýtala sa na schody, ktorými sa chcela rýchlo dostať von z budovy. Vtedy jej personál povedal, že sa na schodište nedostane, pretože je zavreté a nikto nemá kľúč. „A keby bol požiar?”, pýtala sa známa a ešte viac bola nervózna. Sedeli sme ticho a čakali, až sa spustí elektrina. Potom sme mlčiac nastúpili do výťahu a odišli z krásnej, nablýskanej budovy.

A tak je to tu s viacerymi projektmi. Pôsobia moderne, sú vyleštené, nablýskané, priam ideálne. Po čase sa ale človek presvedčí, že také ideálne to nie je. Bohužiaľ. Keby režisér filmu Voľný pád preniesol dej do našich postocialistických krajín, zdá sa mi, že tomu Michaelovi Douglasovi by nervy praskli omnoho skôr.