Matematika mi nikdy nešla. A nikdy som v sebe nemala ani obchodného ducha. Ostalo mi to doteraz. Aby som uživila seba i deti, chvíľu som popri práci robila aj realitnú maklérku. Však prečo by som po večeroch nespoznávala krásy cudzích bytov, že áno. Realitka brala za svoje služby takú vysokú províziu, že som sa hanbila a kolky na kataster, ktoré mali uhrádzať klienti, som platila zo svojho. Jednoducho, nemala som to srdce im povedať, že v tej provízii pre realitnú kanceláriu nie sú zahrnuté aj tieto poplatky. Keď už som sa viac hanbiť nechcela, odišla som odtiaľ. Veď vravím, obchodný duch na pohľadanie...
Keďže som podstatnú časť života s deťmi sama, mám aj podstatnú časť života dve zamestnania. Mám však to šťastie, že teraz môžem pracovať z domu. A tak po večeroch, keď si iné zamestnané ženy zvyknú po náročnom dni v práci i doma dopriať relaxačnú vaňu, manikúru, pedikúru, holenie nôh, tie aktívnejšie i žehlenie, ja píšem, korigujem, prekladám. Prosto, bársčo, čo príde. Ale nebolo to vždy tak. Za tie roky som s deťmi prežila všeličo. Takmer rok nezamestnaná s hypotékou na krku, potom minimálna mzda, zdravotné problémy do toho, všelijako bolo. Lebo viete ako to chodí, keď sa se.., tak už všetko naraz. A poriadne.
Posledné obdobie je však dobre. Až sa to bojím takto tu nahlas do sveta povedať. Ale fakt je dobre. Psychicky, fyzicky i finančne. A som za to nenormálne vďačná. Lebo pamätám aj časy, keď sme mali 5 eur na stravu na týždeň. Ale nikdy nebolo až tak, žeby hrozilo, že skončíme na ulici. Vždy niekto zasiahol. Raz rodina, raz priateľky, inokedy ich rodina... A ja cítim, že teraz je rad na mne. Splácať to, čo som dostala. Vždy, keď mám trošku zvyšných peňazí, darujem ich. Hocikomu, kto to potrebuje. A takých ľudí je vždy dosť (žiaľ). A je jedno, či ma osloví nejaká výzva na sociálnej sieti, príbeh z nejakej reportáže alebo ťažká situácia niekoho v okolí. A vôbec to nemusia byť závratné sumy. Podľa toho, koľko môžem tak, aby to neohrozilo náš rodinný rozpočet na nevyhnutné výdavky.
Naposledy takto pred pár dňami. Zas nejaký príbeh, čo ma dostal. Zvádzam vnútorný boj - „Daj“ – „Nedám!“ – „Hovorím ti daj“ – „Hovorím ti nedám!! Veď tie topánky už mesiac chodím obzerať, nedám a hotovo“ – „Daj“... „Ok, dobre, dobre, dám...“ – rezignujem a prehrávam schizofrenický boj s mojím lepším „ja“. Doobeda som urobila bankový prevod a poviem úprimne, aj naštvaná trošku sama na seba, že všetkého veľa škodí a či mi tie peniaze fakt tento mesiac nebudú chýbať. Podvečer, v ten istý deň, mi volá známy, že má pre mňa nejakú prácu. Len som sa v duchu zasmiala, ako neuveriteľne to na tom svete funguje. To, čo som ráno poslala, sa mi do večera vrátilo aj s úrokmi. Bude nielen na botičky, ale i na kabelku .-)
Pomenujte si to karmou, bumerangom alebo ako chcete. Život ma naučil, že príklad s hruškami z prváckej učebnice matematiky, našťastie, nie vždy celkom funguje. Že keď máš 10 hrušiek a dve dáš, nemusí ti vždy ostať len 8. Pokojne to môže byť aj 20. Lebo dobro sa dobrom násobí.
Stačí, keď sa budeme pozerať na svet otvorenými očami a hlavne otvoreným srdcom. A tie hrušky (aj keď možno nie hneď) si nás určite nájdu.
Prečítajte si aj Nesexujem, a predsa som
