|
Asi každá z nás sa stretla s povzdychom, že dnešné deti málo cvičia, vyhýbajú sa telocviku v škole, hoci nemajú žiadnu vážnu diagnózu znemožňujúcu im pohyb, ani sa veľmi nehlásia do športových krúžkov či klubov, hoci možnosti sú dnes už aj na dedinách.
Mnohé deti sa predbiehajú skôr v tom, kto má lepší mobil, tenisky alebo bol na lepšej dovolenke, ako niekde na ihrisku. Ich rodičia by dali veľa za to, aby sa to zmenilo. Sú ich ochotní voziť do telocvične, dovolia im vybrať si šport, aký chcú.
Tu už nejde ani o príliš ambicióznych rodičov, ktorí chcú vychovať národných reprezentantov, ale o rodičov, čo si uvedomujú dôležitosť pohybu, pevného režimu, zdravej súťaživosti a nechcú, aby sa ich deti len tak bezcieľne potulovali a skončili v nejakej problematickej partii.
Na svete existuje mnoho detí, čo by športovať chceli, ale nemôžu. Kvôli chudobe ich rodičov, kvôli tomu, že sa hrbia nad šijacími strojmi niekde v Bangladéši, ich ihriská zbombardovali, či poničili kolesá ťažkých armádnych vozidiel. V slumoch v niektorých krajinách deti radšej držia doma, aby ich niekto nezabil, neprepadol, neznásilnil, neuniesol.
Niekde zase nemôžu športovať len dievčatá, lebo sa to považuje za nemravné, lebo by mohli prísť do styku s mužmi alebo by športové dresy odhalili viac ako treba. A sú krajiny, kde sa športovkyniam vyhrážajú dokonca aj zabitím, či ich rovno napadajú a to aj na tréningoch.
Napriek tomu športovať chcú, lebo ich to baví, je to pre nich únik z neznesiteľnej reality, možnosť ako sa vyhrabať z chudoby, niečo dokázať a pohnúť sa ďalej. Nemajú ani ochotných rodičov, ani dobre vybavené telocvične, lyžiarske či plavecké kurzy v školách, či krúžky. Majú len túžbu súťažiť a radosť zo športu.
Tak to bolo niekde na začiatku vzniku olympijského hnutia a keď dnes pozeráme prenosy z Ria, mohli by sme si spomenúť aj na to.
Prečítajte si aj Kabelka premiérovej manželky
