|
Je sobota, osem hodín ráno a ja mám požehlené. Včera večer som o pol siedmej po príchode z práce pustila práčku, vybalila nákup, uvarila večeru a vyvešala prádlo. A od rána žehlím. Stále v dobrej nálade, lebo viem, že mám pred sebou týždeň voľna.
Môj syn odchádza na jarné prázdniny, tento rok po prvýkrát sám s kamarátmi. Strašne sa na to tešia, sú zodpovední, sami si kúpili lístky na vlak, tak teda idú. Ruksak je zbalený a ja vidím, že dieťa už nie je dieťaťom a vyráža na svoj prvý veľký samostatný výlet.
Pamätám si však na jarné prázdniny, kedy balenie na lyžovačku bolo nočnou morou. Už len nazhromaždiť všetky lyžiarske helmy, rukavice, lyžiarske nohavice, kukly, okuliare na jedno miesto bol výkon. Neviem čím to je, zrejme sme boli bordelárska rodina, ale stále niečo chýbalo. Niekomu paličky, niekomu lyžiarky, ktoré si ktosi požičal, niekomu zasa rukavice. Balila som vždy dva dni dopredu. Zhromažďovala kôpky a snažila sa všetko zbaliť systematicky do dvoch batohov. Záhadným spôsobom k batohom vždy pribudli kvantá igelitiek. Neviem čo v nich bolo, ale ich počet sa každým rokom zvyšoval.
V momente, kedy bolo všetko naložené v aute a celá rodina v strese, čo sme ešte zabudli, vždy došlo k hádke. Prichádzali otázky typu: Kde mám toto? A zbalila si mi toto? Ako to, že nevieš, kde mám slnečné okuliare? Stávali sa dokonca aj príhody že sme dôležitú tašku zabudli v predsieni. Alebo, že sme v Nitre zistili, že doklady od auta zostali doma a museli sme sa vrátiť. Ešte šťastie, že s nami necestoval pes, lebo toho by sme určite zabudli na pumpe.
Ďalší stres nastal na svahu. Kým bol syn malý, striedali sme sa s jeho otcom v učení lyžovania. Vo Vrátnej som ho prvý deň lyžovačky učila oblúčiky a spadli sme. Jemu sa nič nestalo, mne ruplo koleno. Zvyšok lyžovačky som lyžovala s elastickým obväzom, voltarenom a v bolestiach. Nehovoriac o tom, keď vám 5-ročné dieťa uprostred svahu oznámi, že ho bolia nožičky a že už nevládze. Nastalo pedagogicko-psychologické okienko, motivácia čajíkom a bryndzovými haluškami kým okolo nás jazdili veľkou rýchlosťou lyžiari a snowboardisti. O kúsok ďalej sledujete otecka so synčekov v podobnej situácii. Otecko: “Obuj si tie lyže, lebo ti jednu vytnem!” Synček: “Ja chcem aby tu bola mamaaaa!”
Napriek všetkému považujem jarné lyžovačky za úplne skvelé a spomínam na ne s láskou. Keď deti už nie sú deťmi a začnú chodiť na lyžovačky s partiou kamarátov stane sa z jarných prázdnin týždeň voľna. Bez varenia večere, bez chystania desiat a bez denných telefonátov typu: “Nevieš, kde mám zošit z fyziky?” Jarné prázdniny a voľno si niekedy zaslúži každá mama a preto si ho treba poriadne užiť. Na mňa sa už usmievajú knižky a časopisy, ktoré si konečne prečítam.
Prečítajte si aj 28 dní bez cukru
