Janette Motlová: Rómčina nepozná slovo budúcnosť

Rozumie „Cigánom i Gadžom“, pretože roky žije medzi týmito dvoma svetmi. Je Rómka, ktorá má s rómskym otcom syna, adoptovala si rómske dievča a najmladšiu dcéru má s bielym otcom, ako sama hovorí čistokrvným Gadžom, ktorý ju v živote najviac naučil.

V malej miestnosti si dve hodiny pred začiatkom robí prípravu na workshop. Spolu s kolegyňami vystrihujú základné pojmy a pripravujú si diagramy na tabuľu i na stenu.

„Neboj, nebudeme ich ničiť odbornými výrazmi, náš typ vzdelávania ide cez emócie a zážitok. Chceme, aby intuitívne pochopili, čo je projektový manažment,“ vysvetľuje k téme trojhodinového sedenia.

Keď sa o dve hodiny neskôr ženy usadia do polkruhu, Janette Motlová Mazíniová plní, čo sľúbila. Ženy učí pochopiť projektový manažment pri plánovaní svadby pod vodou, nad objednávkou cestovnej kancelárie na bryndzové halušky pre 20 japonských turistov i pri romantickom večere pre dvoch. Robí to s vtipom, temperamentom, má nadanie komunikovať a zrozumiteľne vysvetľovať.

Najradšej som Cigánočka

Janette Motlová Mazíniová v ten deň vedie tréning pre ženy líderky, ktorý organizuje podnikateľský inkubátor Impact Hub. Držiteľka Novinárskej ceny, ktorú minulý rok nominovali na Slovenku roka však väčšinou neškolí ženy s ambíciami. Pomáha ženám, ktoré si samé pomôcť nevedia.

„Ženy beriem ako ohrozenú skupinu, to znevýhodnenie sa pridá, ak nastane ďalšia priťažujúca okolnosť. Keď sa stanú mamou, keď je to osamelá mama alebo mama z detského domova bez pomoci rodiny, keď má choré dieťa alebo sa stará o príbuzného a sama sa ocitne v ťažkej životnej situácii,“ vysvetľuje.

Janette Motlová Mazíniová je žena a Rómka. „Ja to slovo nemám až tak rada, je to ako nový náter na niečo hrdzavé. Najradšej som Cigánočka, pretože si pamätám časy pred rokom 1989, keď slovo Cigán samé o sebe nevzbudzovalo také negatívne emócie,“ dodáva s úsmevom.

Sebaľútosť

Pocit znevýhodnenej pozná dôverne. Maturitné vysvedčenie s vyznamenaním a neskôr diplom z vysokej školy zatienila farba jej pokožky. A keď sa jej narodil syn, ktorý bol od troch mesiacov silným diabetikom, úplne prepadla sebaľútosti.

„Každý znevýhodnený človek prechádza najprv fázou prekvapenia, že niečo nie je v poriadku, pýta sa sám seba, či on nie je v poriadku až po fázu, hovorí si, že veď ja som nič zlé neurobila, až nastúpi fáza sebaľútosti, cez ktorú sa mnohí ľudia nevedia dostať bez pomoci. To im zatvára všetky možnosti,“ vraví Janette.

Sama sa z toho dostať nevedela, kým jej nepomohli druhí a dali jej na výber: alebo bude ďalej plakať nad svojím osudom alebo ho skúsi zmeniť. „Potom prišlo to prebudenie. Veď kto s tým niečo urobí, keď nie my,“ rozhodla sa.

Najprv sa začala starať o rómske deti v miestnej komunite, potom pracovala v škole a centre voľného času. Na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity zakladala Rómsky inštitút. Mladým Nerómom začala pomáhať ako manažérka pre oblasť vzdelávania mládeže v IUVENTE.

Rozprávala svoj príbeh ako živá kniha a napísala knihu Cigánka. „Videla som ako to láme bariéry, ak je dobre podaná myšlienka a odkaz je silný, ľudia začnú premýšľať. Slováci nie sú zle nastavení, len potrebujú silný dôvod, prečo sa tou témou majú zaoberať, hovorí Janette.

Vzdelávanie cez emócie

V decembri rozbehla vlastnú neziskovú organizáciu Eduma, kde spojila všetko, čím si v živote prešla. „Naša myšlienka založiť organizáciu Eduma vznikala postupne. Najprv sme si hovorili, že tu chýba alternatívne vzdelávanie, vzdelávanie postavené na emóciách. Človek má emócie a keď ich spozná a rozanalyzuje a vie, prečo tie emócie vznikajú a že to má kontext v histórii, možno niekde v minulosti života, tak zrazu prídu k vedomostiam a poznaniu. Vzdelávanie postavené na emočnom prežívaní, na zážitku je niečo, z čoho sa naučíš viac ako z klasickej prednášky,“ hovorí.

Eduma znamená skrátene od emócií k poznaniu a bude pracovať nielen s ľuďmi, ktorí sú na okraji spoločnosti. Sú znevýhodnení, ale ešte nie tak ohrození, aby zasiahol štát a zachytil ich sociálny systém.

Doteraz už pracovali s dvoma rómskymi dievčatami, ktorých si adoptovala nerómska rodina, s párom, ktorý si osvojil 12-ročné dievča, ale aj s mladým mužom bez rúk a s protézou na nohe.. „Išli sme s ním do mesta a sledovali, čím si musí prejsť. Aké je napríklad ťažké vziať si niečo z regálu v obchode, kde takmer nemáte personál,“ opisuje Janette. Potom príbeh natočia a budú ho šíriť online. „Chceme cez príbeh ostatným znevýhodneným odkázať, aby z hendicapu urobili jedinečnosť, ktorá obohatí spoločnosť. Keď tú sebaľútosť prekoná, posilní ho to a dodáva mu celkom novú energiu meniť veci okolo seba,“ dodáva Janette.

Teraz pripravujú online živé knihy na tému migranti. Oslovia mladých ľudí, ktorí boli na Slovensku v utečeneckých táboroch, potom ľudí, ktorí idú zo Slovenska pomáhať na hranice utečencom, tretia skupina budú ľudia, ktorými s utečencami robia v táboroch či pri azylovom konaní a napokon cudzinci, ktorí už na Slovensku žijú niekoľko rokov.

„Všetky tieto príbehy nepomáhajú len samotným znevýhodneným, ale je to tiež praktický nástroj pre profesionálov, budúcich pedagógov, sociálnych pracovníkov, psychológov, žurnalistov, politológov, ktorí s takýmito znevýhodnenými prichádzajú do styku,“ vysvetľuje Janette.

Cigáni a Gadžovia

Janette rozumie „Cigánom i Gadžom“, pretože roky žije medzi týmito dvoma svetmi. Je Rómka, ktorá má s rómskym otcom syna, adoptovala si rómske dievča a najmladšiu dcéru má s bielym otcom, ako sama hovorí čistokrvným Gadžom, ktorý ju v živote najviac naučil.

„Mala som 31 rokov, keď som dokázala z výplaty prvý raz niečo naozaj odložiť. V rómskom svete sa vám to nepodarí, tam je vždy niekto, komu treba pomôcť. Moja mama bola nešťastná, že som si niečo odložila pre seba a moju rodinu a nepodelila sa. Sťažovala sa, že akú dcéru to vychovala. Jedna z najťažších vecí, čo som sa musela naučiť je, že nie som zlý človek, ak hneď všetko nerozdám iným“ vysvetľuje Janette.

Rómovia žijú zo dňa na deň. „Rómčina ani nemá slovo budúcnosť, my povieme, ak Boh dá. To je silný fatalizmus aj v reči, nebudem si na zajtra odkladať peniaze, veď ak sa mi niečo stane, tak budem nahnevaný, že som si ich neužil. A tak ich radšej miniem už dnes,“ vysvetľuje Janette Motlová.

Keď chcela ísť so svojím bielym partnerom na prechádzku do lesa, jej rómska mama sa zľakla, že ju tam chce gadžo zabiť. „Rómovia nechodia do lesa na prechádzky, ani nemáme výraz pre strom, my máme výraz len pre drevo, pre ktoré chodíme do lesa, len keď potrebujeme kúriť,“ hovorí Janette. Dnes už do lesa na prechádzky chodiť môže a mama sa prestala báť.

S manželom, adoptovanou i vlastnou dcérkou.

Izolovanosť ich ničí

Hoci Janette Motlová Mazíniová v živote veľa dokázala, stále čelí predsudkom pre svoj pôvod. „Jedného blbca vyvážia traja slušní ľudia. Už sa s tými vecami viem vyrovnať za kratší čas ako v minulosti, ale smútok je tam vždy silný. Dotýka sa to totiž ľudskej dôstojnosti. Veď kto má právo povedať, že ma neobslúži. Alebo sa na mňa pozrie 17-ročná dievčinka a povie, vy máte určite času dosť, určite ste nezamestnaná,“ hovorí Janette.

Žije medzi dvoma svetmi a oba ju dokážu zraniť. Keď ju minulý rok nominovali na Slovenku roka v kategórii vzdelávanie mladých, najprv dostal otázku, či je vôbec Slovenka. Potom sa ozvali Rómovia, či tam má právo byť, lebo nezastupuje Rómov.

I tak si myslí, že sa veci v rómskej komunite menia a bieli sa o Rómov viac zaujímajú. Najväčšou brzdou je podľa nej izolovanosť Rómov. Mentálna i fyzická. „Ani my sme sa ako krajina nevyvíjali, kým sme boli za socializmu izolovaní. V rómskych komunitách sú mladí, ktorí ešte žiaden iný svet nevideli.

Je to brzdič pokroku,“ vysvetľuje žena, ktorá sa rozhodla, že to meniť bude.

Ako Rómka, ako žena, ako mama i ako zakladateľka neziskovej organizácie, ktorá sa nechce zmieriť s tým, že sa ľudia v spoločnosti cítia vylúčení.