PARÍŽ. Učiteľka môjho syna štvrtáka na základnej škole odkázala rodičom, že si deti majú priniesť oznámkovanú obálku s adresou ich starých rodičov. Mali ich listom poprosiť, aby im opísali, ako sa hrávali na školskom dvore, keď boli sami deťmi.

O niekoľko dní sme zo schránky vybrali list s krásnymi belgickými známkami, napísaný mojou 87-ročnou svokrou.

 

Môj drahý malý Mathieu....

 

Tvoj list bol pre mňa veľmi príjemným prekvapením a s radosťou naň odpovedám.

V prvom rade musím upresniť, že moje detstvo prebiehalo pred 2. svetovou vojnou a celé prestávky sme trávili hrami na školskom dvore.

Stáli sme v kruhu a spievali, pamätám si hlavne na pieseň „Sur le pont de Nantes“, jedno dievča hralo matku, druhé dcéru a tretie brata. Všetky tri robili pantomímu spievaných slov.

Alebo inú pieseň sme spievali: „Nepôjdeme už do lesa, vavríny sú odrezané, táto kráska ich pôjde pozbierať. Vojdite do tanca, vystrúhajte poklonu, skáčte, tancujte, pobozkajte, koho len chcete“. A dievča, ktoré bolo v strede sa uklonilo pred iným dievčaťom, ktoré sa zas presunulo do stredu kruhu. A pesnička začala odznova.

Tiež sme sa hrávali na „vreckovku“. Vytvorili sme kruh. Jedno dievča obchádzalo kruh zvonku a pustilo vreckovku na zem za chrbtom iného dievčaťa, ktoré ho muselo v behu dohoniť.

Iná hra sa volala hra „na bábätko“, vo Francúzsku tomu hovoríte „à la marelle (nebo-peklo)“. Nakreslili sme kriedou na zem postavu a skákaním na jednej nohe sme posúvali podľa čísel plochý kamienok tak, aby nevyšiel von z nakreslených štvorcov.

Tiež sme sa skákali cez švihadlo rôznymi spôsobmi, napríklad dvakrát skočiť pri jednom otočení švihadlom.

Hrávali sme sa aj na „zruinovaný tábor“ alebo na „poľovnícku guľku“.

Čo sa týka lietadiel, bolo ich tak málo, že keď sme začuli zvuk leteckého motora, všetky deti dvihli zrak k oblohe. Myslím, že do vojny som nevidela žiadne lietadlo zblízka. Po vojne som vyhrala letecký krst v americkom rudimentárnom lietadle.

Počas prázdnin si moji rodičia dovolenku nemohli brať, ale my sme chodievali na mesiac do tábora, k Severnému moru a bolo tam veľmi veselo. Nanešťastie v roku 1939, keď mi išlo na deviaty rok, prázdninám pri mori bol koniec. Začalo sa hovoriť o vojne a more som opäť uvidela ako 18-ročná.

.....

 

Môj osemročný syn hrá na školskom dvore vždy cez prestávky futbal a keď sa spýtam 11-ročnej dcéry, čo robieva cez prestávky, povie mi, že skáču „à la gamelle“ (nebo-peklo) alebo sa hrajú na „chat-bougie“ (mačku-sviečku). Mačka naháňa myši, keď sa niekoho dotkne, myš sa premení na sviečku. Roztopí sa ako sviečka, čiže ruky dá nad hlavu, zvezie sa pomaly na zem. Ak myš-sviečku neoslobodí iná myš do desiatich sekúnd, stáva sa mačkou.

Vo Francúzsku až v roku 1965 dali dokopy dievčatá s chlapcami počas školských prestávok, dovtedy bol školský dvor rozdelený na dievčenskú a chlapčenskú časť.

Hlinené guličky boli nahradené sklenými, pridali sa k nim karty Pokemon, farebné stužky sa nahradili umelohmotnými gumičkami, z ktorých deti vyrábajú náramky.

Hry a záujmy detí na školskom dvore podliehajú vývoju, ale strata schopnosti koncentrácie po zazvonení na prestávku sa v čase ani priestore nemení.